Je to už 8 rokov... 8 rokov od začiatku tejto maškarády, tohto utrpenia ľudí, smrtí, nadmernej redukcie populácie ktorá si takúto skazu ani nezaslúžila, možno aj áno... Bol som jediný v ktorom mali ľudia ešte nádej že dám túto planétu dokopy, a zachránim ju. Mohol som sa aj obesiť zo strachu že niečo poseriem a za všetko čím si títo nevinní ľudia ešte prejdú budem zodpovedný, pretože som bol jediný ktorý tomu mohol zabrániť. Bol som ten ktorému bolo súdené napraviť všetko čo sa pokazilo. Bol som vyvolený. Zo začiatku som to nechcel akceptovať... nebol som pripravený na takú zodpovednosť.. na zodpovednosť celej planéty Zem, toľkých ľudí ktorí kvôli vám môžu aj zomrieť. Ľudia tak či tak zomierali na ten vírus.. a to nebola moja chyba. Ale tie výčitky ma nikdy nechcel pustiť cez tú hranicu na bojisko, ale musel som sa cez to dostať, musel som byť ten silný. Popravde som nebol prvý .. predo mnou bol ešte jeden, a presne vďaka nemu som tu dnes ja. Nemusel si ma vybrať, ale urobil to. Pravdepodobne vo mne videl niečo čo by v ostatných nevidel. Videl vo mne nádej. Nádej že budem pokračovať v tom čo on začal, a že to dokončím, a budem bojovať až do smrti.
Volám sa James Rodriguez, a toto je môj príbeh.
2021, Manhattan
Sedel som na lodi s mojou bandou chlapov.. boli sme poslaní na nejakú podvodnú misiu. Mali sme cez Manhattan dôjsť až ku armádnej ponorke, presunúť sa na ňu a preskúmať nejaký vrak v ktorom sa mali nachádzať dôležité informácie o tomto víruse.. nevedel som o čo sa jedná, sám som v tom bol úplne mimo. No nakoniec som s nalodením súhlasil a vybral som sa so skupinou na túto misiu. Popravde nikto nevedel čo tu môže čakať, čo sa všetko môže stať, čo sa môže zomlieť.. môžeme tu zahynúť, nikdy sa nevrátiť.. mohlo sa stať čokoľvek. Bola to naša práca.. prijímali sme ten risk že už sme sa vôbec vrátiť nemuseli.. naše rodiny o tom vedeli a.. vždy sa báli či sa vrátime živí alebo nie. Žiaľ.. ja som nikoho nemal. Bol som sám.. manželka mi umrela pred 13 rokmi a .. deti som nemal. Zmieril som sa s tým.. už dávno. Možno je aj lepšie nikoho nemať.. Viete prečo? Pretože sa nemusíte báť že keď zomriete budete niekomu chýbať. Vždy som bol ten samotár, a nevadilo mi to. Ale dosť môjho rozprávania...
Dostali sme sa na miesto.. zastavili sme, vypli motory a chlad zavial cez našu palubu. Bezpečne sme sa presunuli na ponorku, a do pár minút sme plánovali ponorenie. Všetko malo ísť hladko. Jasné že nikto nevedel čo nás čaká, ale nikto nespomínal že to bude nebezpečné. Ale poznáme to.. vláda nám veľa vecí tají... kľudne nás mohli poslať na smrť a my sme o tom vôbec nemuseli vedieť. Čo ak sme pre nich len pokusné králiky? Čo ak sa práve z tejto misie už nevrátime? Takéto veci som si namýšľal stále, ale snažil som sa na to nemyslieť. Vošli sme do vnútornej časti ponorky, a interiér sa začal triasť kvôli štartovaniu motorov. Posadali sme si na sedačky vedľa seba, a čakali na ponorenie a ďalšie príkazy. Sadol som si na kraj ku môjmu dobrému kolegovi a z nudy si začal brúsiť nožík. Dostal som ho ešte za čias keď som slúžil v armáde.. boli to fajn časy. Teraz ma už len posielajú na misie ako poskoka.. ale už nemám takú hodnotu ako som mával. To ale nebola práve tá vec čo ma trápila, keď si to tak vezmem, vlastne ma netrápilo nič. Celý svet zachvátil smrteľný vírus, ľudia umierajú... no mne to bolo ukradnuté. Bral som to tak že čo sa stalo, to sa asi stať malo. Bol som s tým ako tak už dopredu zmierený. Neviem prečo mi to tak prišlo, ale sedeli sme v tej ponorke 5 minút, no ja som to vnímal ako 5 hodín. Klesali sme tak strašne pomaly. "Ach..." povzdychol som si a ďalej som netrpezlivo brúsil svoj nôž. V našich skupinách som bol väčšinou ten ktorý odvádzal tú špinavú prácu, no zároveň mal na háku čo sa deje naokolo. Samozrejme že keď išlo do tuhého bolo to so mnou iné. Len blázon by stál uprostred otvoreného poľa s naokolo lietajúcimi autami vo vzduchu, čakajúc že ho jedno z nich dá k zemi.
Konečne sme sa dostali na dno vraku. Sám nechápem prečo som sa vtedy tak tešil keď som aj tak nehral tú hlavnú rolu.. bol som len jeden z tých záložných ľudí čo tam mali byť keby sa niečo poserie. A hádajte čo sa stalo? Ono sa to trochu aj posralo. Ale o tom neskôr. Ale asi už viem prečo som sa tešil, bolo to asi preto, že som sa tešil že už to nebude hodina ale iba 59 minút kým odtiaľ konečne vypadnem. Bral som svoju prácu vážne, ale tieto misie za honmi za pokladmi ma naozaj nebavili. Mal som radšej skutočnú akciu. Ale pozrime sa, ono aj tak trochu prišlo na moje gusto. Zatiaľ čo dvaja členovia našej posádky prehľadávali vrak kvôli tým stupídnym zložkám. cez vrchné okno ponorky boli na hladine viditeľné šľahajúce plamene. Už v ten moment som vedel že sa niečo ide kvalitne posrať, tak som odložil nôž, vytiahol zbraň a upozornil ostatných. Teda aspoň som sa o to snažil, no skôr ako som sa k nim dostal do našej ponorky vrazilo niečo fakt silné.. neviem čo to bolo, dodnes to neviem a radšej to vedieť ani nechcem. Najhoršie bolo to že sa celá ponorka rozdelila na 2 kusy a nás pohltila voda, bolo nás 5.. dvaja odišli na vrak, 2 ostali so mnou.. ich telá som už v živote nevidel a nikdy už o nich nič nepočul. A tí čo boli na vraku... ani neviem či to prežili... možno áno.. možno si práve niekde užívajú.. niekde kde je to lepšie ako tu. Všetci boli preč.. celá posádka bola v háji. Neviem ako, ale dostal som sa na breh. Neviem z čoho, ale bol som sakra doráňaný. Ledva som sa na ten breh vyškrabal. Ľahol som si na chrbát a ruky typicky hodil do strán. Mal som pocit že som už teraz mŕtvy, nemohol som poriadne ani dýchať, srdce mi bilo pomalšie a pomalšie... no zrazu, v okamžiku najviac sa rozplývajúcej nádeje sa pri mne objavilo niečo neidentifikovateľné...
Pokračovanie nabudúce
YOU ARE READING
Minulosť v Budúcnosti
ActionPred 8 rokmi bol bývalý vojak James Rodriguez na podvodnej misií. Takmer na jej konci zahynul, no niečo alebo niekto mu v smrti zabránilo. Teraz je on ten ktorý musí čeliť nebezpečenstvu, dúfajúc že dokončí čo začal jeho predchodca.
