Girl from Asgard [Loki ff] [sk]

10 | Nie každý čarodejník zjedol všetku múdrosť sveta

Mŕtva nebola... Ešte stále sa triasla od zimy a v Hele je predsa horúco.

Bola pri vedomí... Možno nevidela nič okrem tmy, no viečka mala pevne zatvorené, zrejme to bolo tým.

Z hlavy jej ešte nevypadli zvuky rinčiacich zbraní... Počula bojové pokriky, Jötunský vreskot aj nečakané hlboké zakvílenie.

Pokiaľ sa nereinkarnovala do valkýry, bola nažive. Až to ju prebralo zo zúfalstva...

Tyra sa zviezla po lakťoch k zemi, sťažka si vzdychla a pootvorila oči.

Obor bol preč. Teda nie tak úplne - ležal zopár metrov od nej v snehu - no bol preč. Bol mŕtvy. Jeho hruď sa nedvíhala a červeň v jeho očiach stmavla dočierna. Teraz sa namiesto nej smažil v pekle on.

Tyra zastonala a pretočila sa na bok. Do krka jej zatekala jej vlastná krv a ona ju len sťažka vykašliavala von. Aj cez škvrny v jej očiach rozoznala šarlátovú mláku pod jej plecom. Ako dlho že tu ležala? Mohli to byť sekundy, minúty, ale aj dni. Pravdepodobne to bola prvá možnosť, ona však intenzívne preciťovala tú poslednú.

Zastonala. Hlasno, bolestivo, zničene - ako ranené zviera. Necítila svoju váhu, ba ani svoje vlastné vedomie. Vedela, že videla, vedela, že žila, no jej hlava tieto informácie odmietala spracovať. Matná oranžová škvrna - žiariaci kruh, ktorý sa k nej plížil tmou - ju preto ani nie tak vydesil, ako prekvapil. Zostala naň civieť s tupým výrazom. I tak netušila, či by malo cenu sa pred ním plaziť preč.

Mala šťastie, pred touto škvrnou nebolo nutné utekať.

Zopárkrát zažmurkala, aby zaostrila na hrany jej vizuálneho obrazu, a podozieravo prižmúrila oči. Všetko to úsilie jej napokon stálo za to. V diaľke totiž spoznala žiaricu čepeľ svojej Flammy (bohovia vedia, kedy o ňu prišla, zrejme popri tom lete) a k tomu v rukách človeka, ktorého v tejto oblasti rozhodne nečakala.

,,Žiješ?" vietor k nej privial jeho hlas. Alebo už stál priamo pred ňou - v každom prípade bola zmätená natoľko, že zabúdala na dĺžku vzdialenosti medzi nimi.

,,Ja... neviem. Ty mi povedz," zamrmlala, z pľúc sa jej vydral tlmený vzdych, keď si jej ruku prehodil cez rameno a pomohol jej vstať. Najskôr ale padol na jedno koleno - meč jej zasunul späť do krytu, čím zadusil jeho plameň.

Tyra by bola zaplakala, keď jej pri stávaní prasklo v rebrách, no predýchala to rovnako rýchlo ako let a jeho pád. Zaprela sa do princovho ramena a zaťala zuby.,,Kde sú ostatní?" zasipela a voľnou rukou si pomasírovala spánok. Bolesť ustupovala, no pomaly. Priveľmi pomaly na to, aby bola v najbližších minútach užitočná.

Loki sa obhliadol po oboch stranách, vlasy vlhké od snehu mu popritom prečesávali okolitý vzduch. ,,To vieš ty najlepšie," odpovedal jej stroho, bez emócií, len s akousi zvedavosťou v hlase. Pochopiteľne - veď ho zaujímala pozícia ich protivníkov, preto to nakúkanie poza rameno.

Po prvej časti vety sa naňho však Tyra škaredo pozrela. Vedieť mohla tak akurát figu, keď sa jej po náraze sotva scelovalo rozdvojené videnie. Ako mohla hľadať medzi svetmi ostatných, keď sa sama potácala pri hľadaní vlastnej energie?

Thynorell zaťala zuby i nechty. ,,Čo chceš robiť?" spýtala sa ho so zmätením v očiach, avšak nie v hlase. Z toho sršala len sila jej prejavu. ,,Sme mŕtvi a to už od príchodu na toto miesto. Thor je šialenec, neujde z nevyhratého boja, dokiaľ mu tú výhru človek nepripíše. Nikto z nás však bez neho neodíde. Je jedno kto zomrie ako prvý, skončili sme. Všetci sme mŕtvi." Tyra si uvoľnila ruku, ktorú mal princ prehodenú ponad svoje rameno a vediac, že je pod ňou kopec mäkkého snehu, spustila svoje telo k zemi. Hlavu si obopla rukami a tíško zastonala. ,,Bolí ma hlava," zašepkala, akoby to patrilo k jej predchádzajúcemu monológu - akoby ho vysvetľovalo, no nie ospravedlňovalo.