[DL] Uväznená s upírmi

Zmena...

(dopredu chcem varovať, že táto časť bude trocha krvavá)

Nájsť lovcov bolo jednoduché... horšie bolo nenechať sa zabiť. Držala som ich ďalej a ďalej od miesta kde boli sestričky. Odlákala som ich pešo až do mesta, kde som sa im pokúšala stratiť v tmavých uličkách. Chodila som nimi hore, dole... prechádzala som okolo tak nepríjemných ľudí, že sa to hádam ani nedá. Chcela som ich striasť a tak som zaliezla do jednej z najtmavších uličiek a pri mojom šťastí som ani nevedela kam idem. Nevedela som na čo mám myslieť, čo robiť... úprimne...chcela som kvôli ránu umrieť a zároveň žiť kvôli sestričkám. V tom som za mnou niekoho začula..

"Pohnite sa! Rýchlo! Šla tadiaľto!" Stuhla som.

"Do riti ako ma preboha našli!?" Pridala som do kroku, potom ešte zrýchlila, bežala a nakoniec som dávala najväčšie šprinty aké som vedela, rozhodnutá nenechať na svete sestričky samotné.

V plnej rýchlosti som do niekoho vrazila. Oboch nás to zhodilo na zem. Ledva som sa pozviechala zo zeme... bolo to ako náraz plnou rýchlosťou do betónu ak nie aj tvrdšie! Pozrela som sa na osobu, ktorú som strhla na zem. Bol to pomerne vysoký muž, prekvapene zazerajúci.

 P-p-prepáč-čte... n-nevšimla som si v-vás j-je mi to ľúto. S-ste v poriadku?" Muž sa len pousmial a dodal.. 

"To je v poriadku maličká nič sa nedeje. Týmto nárazom (povedal dosť pohŕdavo) sa mi nemalo čo stať. Ale máš silu to sa musí uznať! Mňa len tak ktokoľvek neporazí na zem." Povedal a zasmial sa. Ohradila som sa.. 

"Ibaže ja nie som ktokoľvek! A kto vlastne ste?" Prekvapene sa na mňa pozrel..

 "Moje meno je Karl Heinz.. a tvoje maličká?" Povedal a podal mi ruku. Podráždene som odpovedala..

 "Nie som maličká!(náhodou mám 160 cm! a to nie je úplne zlé!).. Moje meno je Luna Sarasi." Podala som mu ruku, on ňou potriasol a potom pustil.

 "No Sarasi musím uznať máš kuráž na tak mladé dievča." niečo sa mi na ňom nezdalo.. bol čudný a mal zvláštny pach.. v živote som taký druh pachu u nikoho nezaregistrovala! No mal pravdu... kuráže a aj agresivity a odvahy som mala až príliš!

"Ehm... nechcem byť nezdvorilí, ale čo robí také dievča ako ty v týchto tmavých uličkách? Nikdy nevieš čo tu môže číhať!" Nezdalo sa mi to ako sa  na mňa počas tohto varovania usmieval, ale keď sa pýtal tak by bolo slušné odpovedať..

"HAH... Číhať, nečíhať teraz na to nemám náladu! Okrem toho každý človek čo sa má aspoň trošku rád si to číhanie dvakrát rozmyslí! Dneska som mala fakt zlý deň takže ak sa chce niekto stať boxovacím mechom budem len rada!....... no.... zvyčajne sa skôr konfliktom vyhýbam. Aj tak s toho vždy ako jediná výjdem ako najhoršia osoba.. ako víťaz, ale aj tak to ja mám ptm výčitky..."

"Aha zaujímavé. Si skutočne priebojná... Minimálne sa takou robíš." Trocha sa zasmial a v tom som to začula.

"Tak tu si! Pol hodinu sa tu prepletáme uličkami! Za toto zaplatíš krpec!"

Ale noták! To som až taká nízka!?"

"Ach šteniatko... myslím, že toto je posledná vec čo by ťa mala trápiť! Ale buď rada. Čoskoro sa stretneš s rodičmi! Prosím urob mi radosť  zakrič rovnako ako tvoja mater keď budeš skapínať!"

Zavrčala som a dosť výrazne, ale o kúsok ustúpila a keby mám vlčie uši boli by stopro vzadu! Ten chlap sa len pousmial a dodal.. "Dobre teda. Dám ti 5 sekúnd náskok a je len na tebe ako ho využiješ!" Hlasno sa zasmial. Aj keby som chcela ujsť nemala som kam. Naokolo boli 3 steny čiže slepá ulička a pár kontajnerov. Nebolo kam ujsť. V tom ma napadlo čo povedal o mojej mame. Začínala som mať nervy. Zase som začala vrčať, vyrovnala sa a nehodlala ustúpiť! Chcieť zabiť ma môžu ale nedám im toľkú radosť zadarmo! Nebrali ma ako súpera a len sa zasmiali. Ich asi vodca čo stále kecal dáke hovadiny sa len usmial a dodal.. 

"A ja už som sa bál, že to bude nuda... už sa teším ako sa zatvária tvoje sestry... na ten ich vreskot až ich prebodnem!!" Toto som už nezvládala. V rukách mi tepalo... zúrila som! V tom vykročili ku mne a ten asi ich šéf prudko dodal.

"Stojte! Táto je moja!" rozbehol sa a zahnal sa po mne nožom. Mám však s bojom veeeeeeľa skúseností a tak som mu ruku len chytila, vykrútila, vytiahla z nej nôž, vrazila mu ho do brucha a potiahla smerom dole... čím som pravdepodobne prerezala niekoľko orgánov... Zavrešťal od bolesti a ja som zo seba konečne dostala aspoň trochu hnevu. Spadol na zem a zvieral sa v bolestivých kŕčoch. Ten pocit... ako by som zo seba konečne dostala všetko! Pozrela som sa na ostatných lovcov a dodala...

 "tak? kto ďalší!?" rozbehol sa iba jeden.

 Zahnal sa po mne nožom a ja som mu tak ako tomu predchádzajúcemu chytila ruku. On sa však len zasmial, vytrhol ju s môjho zovretia a zahnal sa mi dýkou po krku.. bola som príliš blízko a nestihla sa uhnúť. Nebola to veľká rana... len poriadne bolestivá a krvácajúca. Do pár sekúnd sa z nej stal vodopád krvi a ja som cítila ako mi v nej pulzuje a ako to bolí. Zahnal sa po mne znova a ja som sa ledva uhla. Predvádzal bojový útok s otočkou... no kým sa mi otočil aby dodal zbrani-dýke väčšiu silu ja som ho kopla a on padol... Nebolo to naschvál no.. dopadol na zbraň, ktorá sa mu zapichla do hrdla. Pre mňa šťastie, pre neho smola... Zavrčala som naňho, sledovala ho a po chvíli prestal vydávať zvuky.. a telo tiež ochablo. 

Pozornosťou som prešla na zvyšných troch lovcov. Prisahala by som, že pokým sa nenapichol bolo ich tam minimálne desať. So strachom v očiach ma pozorovali 3 páry očí a jeden ďalší bezo strachu skôr s niečím ako slabým obdivom... bol to ten muž do, ktorého som vrazila, no jeho pohľad som ignorovala. Tí lovci nechceli bojovať.. so záujmom a bez vrčania som ich pozorovala a po chvíli si unavene ľahla do kúta slepej uličky. Jeden z nich vytiahol zbraň. Len som zavrčala, postavila sa a pokojne dodala.. "čo chceš robiť s tou zbraňou? Schovaj to! Len si ublížiš." So strachom sa na mňa pozrel... a schoval ju. Potom však pokrútil hlavou, zase vytiahol nôž a rozbehol sa ku mne. Bol ešte mladí... asi tak starí ako ja. V sekunde som sa postavila schmatla mu ruku a chytila ho za tričko. S trochou sily som ho vrazila do steny, on zapišťal a zbraň pustil. Zasmiala som sa. Vydesene sa na mňa pozeral a ticho povedal.. 

"Prosím! Ak ma chceš zabiť urob to rýchlo!" Len som sa usmiala a povolila zovretie... "Čo si preboha myslíš, že som keď ma žiadaš o takúto sprostosť!?" potom som sa však zamračila... "Vieš o mne vôbec dačo, že ma takto odsudzuješ!? Jasné, že nie! Ja som pre vás totižto len nepotrebná bábka! Nič ste o mne ani mojej rodine nevedeli! Zabili ste nevinných ľudí! Ja som sa len bránila! Zabila som ich lebo som musela... nie lebo som chcela! ja nie som vrahom! To oni boli! Ani neviem ako som to urobila..." Pustila som ho a on dobehol k jeho spolupracovníkom. Pomaly cúvali a keď som sa na malí moment otočila zdrhli..

Cítila som sa ako monštrum! Zabila som... 

"Musím rýchlo zdrhnúť!" V tom som sa zľakla...predo mnou stál ten chlap a so záujmom sa na mňa pozrel.. "Počul som čo tí chlapi hovorili a môžem ti pomôcť. Ak splníš podmienky dohody tak o tvoje dve sestričky bude postarané." so záujmom som sa otočila. "Za rodinu dám život. O čo ide?" Dáko mi to nesedelo... videl ako jedno dievča priamo pred ním zabilo dvoch chlapov.. ako vrčím a všetko... Podľa jeho návrhu som mala ísť bývať do istého domu. Pokým tam budem o sestričky bude postarané. Súhlasila som aj keď mi na tom niečo nesedelo. Išla som si do zobrať len pár vecí do svojho domu kde boli stále mŕtve telá mami a otca.

Zbalila som sa, zobrala si telefón, vyšla na cestu a presne ako bolo v dohode o 23:17 mi volalo cudzie číslo. Zdvyhla som to.. bol to ten muž- Karl Heinz

"Ahoj, tak čo... pripravená?".....

**Tak čo? som definitívne mŕtva z písania, gramatiky a už v živote sa nesmiem ani len dotknúť klávesnice? xdd ďalšia časť možno tiež vyjde dneska ešte uvidím xdd**