Umenie milovať ✔️

Rok 1817-Črepiny duše

Písal sa rok 1817

Mladý, pochabý, márnivý Alexej. Presne takto som bol známy v spoločnosti, takto mnou upovrhovali pri každom stretnutí. Hľadel som im do očí, všetkým tým úslužním obstarožním matrónam na vrchole spoločnosti, tým veľavyznamním gentlemanom obsypaných mocou a peniazmi, viedol som s nimi konverzácie, ktoré by svojou plytkosťou zahanbili more pri odlive. A pri každom ich vyrieknutom slove som pocítil záchvev pohŕdania. A preto som sa vyhýbal týmto konvenciám a viedol vlastný život v rúšku tajomstva.

"Alexej, Alexej! Vezmi ma na koňa." Ach, ľudia vo mne videli zhýralú "spodinu" spoločnosti z jediného dôvodu. Nevlastnil som titul grófa ani markíza či nebodaj vojvodu z Richmondu. V očiach spoločnosti som bol len synom obchodníka. Držali sa obďaleč mňa, preto som neprestával byť udivený, keď sa ma to malé stvorenie neustále dožadovalo. Sám si nedokážem spomenúť koľko krát som ju nevrlo odbil a pritom som vedel ako veľmi ju to zabolí. Drobnú Rossaliu. Vyhýbal som sa jej, nedokázal som stráviť viac ako pol hodinu v jej prítomnosti bez toho, aby som necítil tie muky, ktoré mi spôsobovala svojou neodbytnosťou. Ako by som to mohol vysvetliť? Vytiahol som z vnútorného vrecka redingotu krásne sa lesknúcu striebornú tabatierku naplnenú tabakom. Pohodlne som sa usadil do masívneho kresla, vedľa ktorého sa už na stole týčila fľaša pravého Portského vína. Zaiste si viete predstaviť akú nevýdanú slasť v podobe otupenia zmyslov mi to spôsobovalo. Díval som sa do ohňa a oddával sa svetským pôžitkom. Alkohol sa mi prelieval v žilách dňom i nocou. Vďaka nemu som nebol schopný celkom racionálne uvažovať a z toho som pociťoval nevýdané uvoľnenie. Ako som sa mohol tak ľahko vzdať v boji so životom? Odpoveď bola jednoduchá. Veril som v niečo, čo nemohlo medzi ľuďmi existovať. V dobrotu srdca. Avšak keby ste len mali možnosť spoznať malú Rossaliu. To dievča prekypovalo tak nezištnou láskou až som sa neraz obával o jej budúcnosť. To ona dokázala vidieť skrz mňa, akoby som bol len úbohým priehľadným sklom. "Alexej, ty nie si zlý." Vravievala. Len tak na mňa hľadela svojimi veľkými očami. Vzbudzovala vo mne hnev voči sebe samému. Zaprisahal som sa. Vybudoval som okolo seba obrovský múr zo všetkých tých plytkých a bodavých rečí burdžoázie. Dúfal som, že svojím hrubým správaním sa mi podarí Rossaliu od seba odohnať. Veril som, že čím skôr si zvykne na neblahé zaobchádzanie, tým ľahšie to bude v živote mať. Myšlienku, že je mojou sestrou som zahnal do úzadia mysle. Umáral som sa beznádejou, pocit samoty zaháňal ľahkými ženami.

Nemýľte sa, boli časy keď som sa správal diametrálne odlišne. Býval som tichým a hĺbavým chlapcom. Verili by ste? Každým dňom som svojich učiteľov udivoval viac a viac. Túžil som po poznaní, chcel som rásť. Avšak inak ako ostatní, nebažil som po zhýralom živote pretkanom ženami a kvalitným vínom ako dnes, netúžil som sa ani pýšiť titulom, naopak, chcel som byť hrdý sám na seba, byť spokojný s tým obrazom v zrkadle, až do momentu keď som sa dostal do skutočnej spoločnosti. Tak krutej. Kedy som bol nepriamo presvedčený, že napriek akejkoľvek snahe byť uznávaný, bez vlastnenia titulu to prakticky nie je možné. A neostávalo mi iné ako všetky tie hodnoty, počnúc citmi zahnať do kúta srdca a dúfať, tak prekliato naivne, že tam budú v bezpečí, že tak mi nikto neublíži. Upol som sa na seba, slepo som sa rozhorčoval nad neprávom a nevediac ako som sa stal rovnakým snobom, akým som sa vyhýbal. Obával som sa bolesti, sklamania, presvedčil som sám seba, že nestojí za to bojovať s veternými mlynmi. My ľudia sme zvláštny. Ubližujeme si navzájom, dokonca aj samy sebe a sťažujeme sa ako nám bolo ublížené. So zarmútením si spomínam na ten deň, kedy som si to pripustil. Kedy vďaka ľudskej ľahostajnosti mohlo prísť o život dieťa.

Uprene som sa díval do zrkadla a premýšľal, prečo to robím. Prečo som privolil, že na tú poľovačku pôjdem. Bolo ešte len dopoludnie, ale malé množstvo alkoholu mi už rezonovalo v žilách.

"Alexej! Zober ma zajazdiť si na koni." začul som žobronivý hlások malej Rossalie. Ozýval sa mi v mysli ako ozvena.

"Sľúbil si mi to!"

"To že som ti sľúbil?! A kedy?" drsne som na ňu vybehol, výhražne sa na ňu pozrel. V tvári sa jej odrážal smútok, ale i detský hnev. Otočila sa na odchod a zatresla za sebou dvere. V hneve som si nalial ešte jeden pohár, kopol ho do seba a pobral sa preč. Náhlil som sa v snahe znovu nadobudnúť tú povestnú kamennú tvár. Prechádzal som poza stajne k starému lesíku. Ani len náznakom som si v tom opojení nevšimol buchot vychádzajúci zo stajne,v ktorej sa hrdil prenádherný statný čierny žrebec po predkoch, ktorý boli vzácnymi dostihovými koňmi a utešená mladá kobylka, veľmi priateľská, no i tak ešte neskúsená. Pridelení k nim bol koniar, ktorého som si veľmi vážil. Vynikal svojimi zručnosťami, skúsenosťami, ale ľudia by ho inak nazvali aj hlupákom, mrzákom, bez mihnutia oka by ho odsúdili ako človeka neschopného samostatného života a pritom bol  tým láskavejším mužom, akého som kedy poznal. Prichýlil som ho, dal mu zamestnanie a jeho vďačnosť bola nekonečná. O kone bolo vždy nadštandardne postarané. Mnoho krát som sa zamýšľal nad tým ako moc a ctižiadostivosť ide ruka v ruke s egoizmom. Jediné vzdelanie na ktorom skutočne záležalo bolo vzdelanie srdca, rozvoj láskavosti, pochopenia a prijatia niečoho nového. Nechápal som prečo ľudia túžia iba po zdanlivých, relatívnych veciach.

Z myšlienok nasiaknutých ponurou, hnevlivou náladou ma vyrušil dupot kopýt, ozývajúci sa zdiaľky. Nadobudol som nepríjemný pocit. Obzrel som sa a zočil Rossaliu sedieť na chrbte mladej kobyly. Videl som ako sa statočne drží na uháňajúcom koni.

"Pomooc, prosím!" ozýval sa zúfalý krik. V mysli som sa nažil prísť na spôsob ako jej pomôcť, avšak zostal som iba nepohnute stáť. A v tom sa to stalo. Rossalia sa neudržala a spadla z koňa. Cítil som sa ako vrastený do tej prekliatej pôdy. Po niekoľkých sekundách som sa k nej rozbehol, padol na kolená a skláňal sa nad jej drobným telom. Nedýchalo. Ako som len v tej chvíli klial. Preklínal som všetkých a najmä seba. Egoista Alexej, obyčajný slaboch, presne taký istý ako všetci. Krutosť pramení z bolesti rovnako ako ctižiadosť pramení z pocitu nedostatočnosti a márnivosť z nedostatku lásku. Všetko do seba zapadlo. Triasol som tým drobným telom a veril na zázrak.

"Rossalia, preber sa!" kričal som.

"Alexej." otvorila mierne unavené oči, pozrela sa na mňa... ach aká bola šťastná. Hodila sa mi do náručia ako najlepšiemu priateľovi. Ako k niekomu, kto jej nikdy neublížil, kto jej bol vždy oporou a pritom..

Vzhliadal som k nej tak ako vlci vzhliadajú k svojmu mesiacu, pretože ona mi ukázala ako nájsť samého seba. Vážiť si to kým som a prijať fakt, že vždy je tu niekto komu na nás záleží, kto nás miluje. Bez podmienok či očakávaní..

"Od teraz budem stáť pri tebe navždy, " zašeptal som. "Ako časť tvojej duše."