Run!

4. kilometer

Cesta zo školy mi trvala asi 10 minút. Otvorila som dvere od našej bránky od domu a za pár metrov som otvorila vchodové dvere. Urobila som si domáce úlohy a išla som na tréning. Cestou som počúvala songy,ktoré ma vedia upokojiť. Aspoň na chvíľu som zabudla čo sa dnes stalo. Čakala som, že na tréningu si to s Natylou vysvetlíme no ona na tréning neprišla. Tréning máme vždy hodinu až hodinu a pol. Po tréningu som bola príjemne unavená a mala som vyčistenú hlavu tak som sa rozhodla ísť po Natylu domov. Zazvonila som. Otvorili mi a ja som išla hore. Dvere mi otvorila  jej mama. Opýtala som sa či môže ísť Natyla von, nonemohlnalebo nebola doma.i:,.Niekam išla. Žil nemôžem ti povedať kam lebo ani mne to nepovedala. Od školy sa doma neukázala. Veď keď príde domov poviem jej, že si ju zháňala," a milo sa usmiala. ,,Ďakujem. No to nebude nutné." Trochu sa jej mama zarazil . Ja som ju pozdravila a pomaly som odkráčala dolu schodmi.
Ach, určite je s Danom.

Išla som teda sama. Po tréningu som mala zvyk si ísť ešte zabehať. Bolo ešte ideálne počasie na beh po bežeckých chodníčkoch aj po miestach kde som chodila iba s Natylou. Doma som sa ešte trochu najedla. Keď som vybiehala z domu bolo okolo pol šiestej. Do uší som si dala slúchadlá a pustila obľúbené songy. Stretla som ešte pár ľudí čo bežali oproti. Neskôr už bolo chladnejšie a zvečerievalo sa. Vytihla som si slúchadlá z uší lebo už mi to stále hralo dookola a nechcelo sa mi to už počúvať. Povedala som si,že na dnes stačilo tak som sa otočila a smer domov. No zrazu som začula prasknutie popadaných vetvičiek a šuchot lístia. Zastavila som obhliadla si okolie no nič a nikoho som nevidela.
No čo. Asi to bolo len nejaké drobné zviera alebo veverička.

No ale zachvíľu som to počula opäť ale už bližšie. Kedže už bola takmer úplná tma tak som zrýchlila. Ten zvuk mi pripadal ako keby sa za mnou niekto približoval ba až utekal. Začínala som mať naozaj srach. Bola som nervózna. Začali sa mi potiť ruky a rozbúchalo sa mi srdce. Ešte raz som sa obhliadla. No nič som nevidela. Znervóznela som ešte väčšmi. Žmúrila som do tmy. Pokúšala som sa zasvietiť si mobilom,no batériu som mala takmer vybitú. Bola som v koncoch. A keď som sa otočila naspäť za seba ,vrazila som do nejakého muža čo mal oblečenú čiernu bundu, maskáčové nohavice a obuté vysoké kanady. Celá som stuhla. On sa na mňa usmial.,,Ale,ale. Čo tu robí také mladé dievča ako ty? Nestratila si sa náhoudou?" Bola som taká prekvapená, že som nevedela čo mám robiť. Mala som hrôzu v očiach a pomaly som začala cúvať. On mal stále úškrn na jeho tvári a približoval sa ku mne. Netušila som nič dobrého. Keď ma išiel už chytiť rýchlo som s mu prešmýkla popod ruky a utekala čo to dalo. Chvala bohu bola som len pár stoviek metrov od cesty. Obhliadla som sa a bežal z mnou. Bol veľmi rýchli. Snažila som sa pridať no mala som už dosť unavené nohy. Zrazu ten odporný chlap niekde z mizol. No ja som už bola na bežeckej cestičke.