Whakaaro: Odraz pravdy

5.

Všetci sa postavili a dali si ruku na srdce vrátane nás, aby sme mohli odriecť prísahu, že nebudeme klamať. Videla som plno tvárí, ktoré som nepoznala, no zahliadla som aj zopár vychovávateliek z detského domova, ktoré sa tvárili, ako keby ma videli prvýkrát v živote, pritom tam prebývam už 8 rokov, presne od vtedy, keď som mala 10. Všetci sa mi vyhýbali pohľadom. Každý sa tváril ako keby nevedel, prečo tu vlastne je aj napriek tomu, že dôvod bol viac než jasný. Boli sme to my dvaja. Costner a ja čakajúci, než sa to všetko začne. Ja už som rozmýšľala nad tým, čo budem robiť ak skončím vo väzení. Za toto by nám hrozilo doživotie. Ak by sme preukázali, že máme v sebe vírus, o doživotí by sme mohli len snívať. Nikto v skutočnosti nevedel, čo sa stane s infikovanými. Povery hovorili o pokusoch na ľuďoch a následnej smrti.

 Sedela som vedľa môjho najlepšieho priateľa, ktorý mi zovieral pravú ruku. Človek, ktorý je úplne bezstarostný sa premenil na človeka plného strachu. Uvedomoval si vážnosť situácie. Vždy, keď som sa na neho pozrela, venoval mi pôvabný úsmev. Snažil sa zakryť strach, ale predo mnou sa mu to nepodarilo. Zatiaľ čo sa snažil tváriť ako tak pozitívne a nádejne, ja som svoje emócie nedokázala skryť. Obavy ma v sebe uväznili a to si všimol aj on. Priblížil sa ku mne a pozrel sa mi do očí. „Všetko bude v poriadku," poznamenal. Snažil sa ma svojím pokojným pohľadom utešiť. Chcela som mu veriť, naozaj chcela, no realita bola priveľmi krutá a pozitívne myslenie nebolo mojou silnou stránkou. Costner bol môj úplný opak. Vždy veril, že raz sa všetko vyrieši, že sa nájde liek a že všetko a vráti tam, kde to bolo predtým. Nechcela som mu kaziť nádeje, no ja som si to nemyslela. Mám príliš realistické myslenie na to, aby som nad tým čo i len uvažovala. 

Je obdivuhodné, aký je Costner stále plný viery po tom, čo jeho mama zomrela na yelk. Bolo to tesne po vypuknutí vírusu v strednom Otherne. Každý sa bál, nikto nevychádzal z domu po zotmení a niektorí jedinci sa neukázali ani počas dňa. Vládol strach, keď vláda vyhlásila výnimočný stav. Nikomu nevyhovovali policajné a vojenské jednotky premávajúce sa dvadsaťštyri hodín denne po krajine, kontrolujúc každý jeden dom. Akéhokoľvek podozrivého odviedli a nikto nevedel, čo sa s ním stalo. Isté bolo len to, že ten človek sa už domov nevrátil. Preto sa všetci správali nanajvýš milo a pokojne, pretože yelk poukazoval na agresívne správanie.

 Vtedy sme ešte boli spolu, celá moja rodina. Hrali sme spoločné hry a snažili sa nemyslieť na to, že možno raz by sa mohlo niečo horšie stať. S mojim bratom Tonym sme sa zvykli hrávať na ihriskách s ostatnými deťmi. Bola som veľmi hanblivé dieťa a tak som sa stala terčom urážok. No vždy som mala po boku jeho, úžasného súrodenca, ktorý na mňa vždy dal pozor a zastal sa ma. Ruka v ruke sme sa vracali každý podvečer domov, kde sme pokračovali v hrátkach spolu s rodičmi. Spoločenské hry boli našou obľúbenou aktivitou. Najmä keď nikomu nešla pantomima, všetci sme sa smiali, pretože sme mali dôvod na smiech. 

 S Tonym sme chodili každý deň okrem víkendu do školy. Museli sme nosiť rúška, ktorými sme si zakryli ústa a oblečenie sa muselo prať každý deň, aby sa zabránilo šíreniu vírusu. Paradoxom bolo, že nikto nevedel, odkiaľ vírus prišiel, či ako sa prenáša. A preto všetci robili potrebné opatrenia aby sa mu predišlo. No ako chcete predísť niečomu, čo neviete čo je a šíri sa to nekontrolovateľne? V školských budovách pracovalo už iba zopár tých najodvážnejších učiteľov. Nakoniec všetci podali výpoveď a vláda to samozrejme s otvorenou náručou prijala. Veď pre majordóma a jeho príslušníkov to bolo výhodnejšie. 

Oni boli na čele štátu a oni sa museli s týmto problémom vysporiadať. Bolo jednoduchšie zavrieť ľudí do klietky a vziať im slobodu, než aby riskovali ďalšie napadnutia. Ľudia sa čím ďalej tým viac báli. Zatvárali dvere už aj pred svojimi príbuznými. Kvôli chýrom, ktoré sa šírili neustále kontrolovali kontaminovanosť vody, jedla, oblečenia, či vlastnej rodiny. Vyrobili si „skafandre", v ktorých sa pohybovali vonkajším svetom aby sa náhodou nenakazili. Nech to bolo ako chcelo, potrebovali sme prežiť, a to vyžadovalo zájsť na nákup potravín. No tých bolo stále menej. Ľudia odmietali pracovať, pretože sa báli o svoj život. Presne tak ako Costnerová mama, ktorá sa nakazila v práci. 

Vtedy už pracovali iba tí, ktorých výrobky boli nevyhnutné pre život. Mnoho ľudí zomrelo od hladu. Keďže prestali pracovať, nemali peniaze, aby si kúpili jedlo, či zaplatili účet za vodu, elektrinu, či plyn. Briggit Seigalová si infekciu priniesla domov. Následky boli smrteľné a Costner, jeho traja bratia a jeho otec sa s tým nedokázali zmieriť. 

Tony bol jeho kamarátom a tak po maminej smrti potreboval nejakú kamarátsku oporu. Preto tajne chodil k nám. A tak sme sa zoznámili. Hrali sme spolu hry a našim rodičom to absolútne nevadilo. Boli zástancami názoru, že ak nevieme, odkiaľ vírus prišiel, nemôžeme sa mu zatiaľ vyhnúť. Jeho otec to od začiatku nepodporoval. Strach a vidina manželkinej smrti ho premkla a tak sa o synov neustále bál. Nechcel ich nikam púšťať a už vôbec nie do nejakej inej domácnosti. No jeho syn to potreboval. Potreboval trochu zabudnúť na úskalia reality a spomenúť si na to, aké je to byť dieťaťom, keďže vírus mu nahnal do života iba strach. A tak keď mal Costner študovať, potajme utiekol k nám.

 Potreboval kontakt viac než kedykoľvek predtým. Vždy k nám nenápadne prišiel so sklesnutým výrazom a jeho posturika vypovedala o strachu. No keď sa na to nesústredil a začal sa venovať nám, videla som iskry v jeho veľkých hnedých očiach, ako pobehuje spolu s nami po celom dome. Non raz ho jeho otec našiel....respektíve nenašiel v jeho izbe. Jeho kroky smerovali k nám domov.     

-Wonder