Whakaaro: Odraz pravdy

1.

     Môj príbeh sa začína veľkou stenou, na ktorú práve upriamujem svoj pohľad. Nie je ničím zaujimavá, biela, ako každá iná. Pod farbou možno zazrieť obrysy oranžových tehál, ktoré sú nerovnomerne rozložené. Ich vyčnievajúce časti má vábia k dotyku. Naťahujem po nich ruku, ale zrazu sa zadržím. Moje zmysly mi zakazujú akýkoľvek kontakt s prostredím. Červené svetielko po mojej pravej strane signalizuje, že mám kľudne sedieť, bez akejkoľvek aktivity. Venujem tomuto prostrediu hrozivý pohľad, nič iné mi pre túto situáciu neprišlo vhodné. Založím si ruky medzi stehná a počúvam bzučiaci zvuk pokazenej lampy, ktorá vďaka svojej neschopnosti naplno využiť svoj potenciál iba bliká, nesvieti. Otáčam hlavou na preskúmanie miestnosti. Bude tomu už 20x, no čo iné tu mám robiť? Som tu tak často, ako si len viete predstaviť.

Vraj problémové dieťa. Niektorí ma takto nazývajú, niektorím sa ozývajú v hlave iné slová, nemyslím si, že pozitívne. Zhlboka sa nadýchnem a od únavy si pretriem oči. Hlavu si vložím do dlaní a lakte opriem o kolená. Cítim svoje husté blonďavé vlasy, ako mi padajú pozdĺž ramien. Okrem mňa, drevenej stoličky, lampy, štyroch tehlových stien a veľkých železných dverí tu nieje nič.

Počujem tiché kroky, ako sa niekto blíži. Zbystrím sluch, pretože toto je v tomto momente jediné, čo ma dokáže aspoň na chvíľu zamestnať. Zrazu kroky prestali. Zastavili sa rovno predo dvermi. Boli to dvere so šiestimi zámkami, povedali by ste si, že sa to nejakým kusom drôta dá odomknúť, no nedá. Stará dobrá klasika. Niekto vo vonkajšej časti miestnosti otočil kľúčom a začal postupne pracovať na odomykaní tejto „mučiarne". Takto sme volali túto miestnosť, z ktorej niet úniku. V ktorej keď ste, nikto sa nad vami nezľutuje. Žiadny kontakt, žiadne veci, ktoré by mohli zamestnať moju myseľ.

Odrazu sa dvere pohli smerom ku mne a odhalili muža. Bol oblečený v policajnej uniforme s baretkou na hlave. Na saku mal ešte dlhý čierny kabát, čo signalizovalo vonkajšie mrazy. Pozeral sa na mňa s jemným úškrnom na jeho guľatej hlave, ktorá bola bez jediného vlásku. Vydal sa smerom ku mne. Už viem, prečo som počula jeho kroky. Jeho vojenské topánky boli obzvlášť ťažké a nepochybne vhodné do terénu. Z vrecka vytiahol putá a bledomodrú šatku, presne som vedela, čo ma čakalo. Poslušne som vzpriamila ruky a nechala robiť ho jeho prácu. Pocítila som chladný kov na oboch zápästiach. Vzápätí prišla bolesť, ktorú spôsobovalo silné stiahnutie pút. Mykla som rukami a zastenala som. Policajt mi putami zatriasol ruky na znak, že mám byť ticho. Bola som na tieto formy správania zvyknutá, hlavne od takých ľudí, ako je on. Keď sa uistil, že putá už nepovolia, presmeroval svoju pozornosť na vrecko, do ktorého si uložil šatku.

Svojim nahnutím do prava mi dal príležitosť prehliadnúť si jeho jazvy na zadnej časti hlavy. Predpokladala by som, že si vlasy holí žiletkou. Ja si tie moje musím strihať každý mesiac. Robím to vždy prvú nedeľu tesne pred spaním, keď už je všade tma a nikto ma nevidí. V noci sa cítim slobodná a nekontrolovaná.

Policajt vytiahne šatku, zakryje mi ňou oči a uviaže na uzol, ktorý sa ale po chvíli uvoľní. Jeho 2 nasledujúce pokusy nemajú žiadny výsledok. Vidím, sko v ňom stúpa agresivita v momente, kedy odhodí šatku od zúrivosti na zem. „Zaviažem si to sama," venovala som mu sebaistý pohľad. Ako som povedala, mala som v tom už nejakú prax. Zodvihol ju zo zeme a kľakol si predomňa tak, že medzi nami zostala iba niekoľko centimetrová medzera. Jeho uniforma páchla starobou a na hrudnej časti saka som si všimla niekoľko, mne doposiaľ neznámych odznakov. „Myslíš si, že mi môžeš hovoriť, čo mám robiť?" Z jeho dychu som cítila mentolovú žuvačku. Aspoň to mi spríjemnilo tento odporný zážitok. „Bez mojej pomoci si to môžete viazať aspoň tak miliónkrát, a aj tak si myslím, žeby vám to nepomohlo." Videla som na ňom, že ho moja drzá odpoveď pobúrila, no zrejme si uvedomil, žeby to nezvládol, a tak mi tú šatku podal. Nastavila som pred neho ruky, nech mi rozopne putá, aby som si to mohla zviazať. Široko sa usmial a odmietavo kývol hlavou. Nechápala som to. „Ako by som si to mala zviazať bez voľných rúk?" „Keď dokážeš za hodinu zorganizovať útek a ešte k tomu protest proti trestom v tejto vývinovej miestnosti, myslím si, že si schopná si zaviazať jednu šatku aj s putami." Takto volajú mučiareň? Vývinová miestnosť? Čo sú to za ľudia, ak si neuvedomujú, že nás môžu psychicky zotročiť? Ja úprimne poznám iný význam slova vývin, a rozhodne do toho nespadá tento jav. Zväzovať im ruky do púť a zakrývať oči, aby nevedeli, kde sú? Akú úlohu vo vývine má držanie ľudi v tejto cele za trest?

Najdlhšiu dobu, akú som tu strávila boli 4 dni. 4 celé dni bez ničoho, nikoho. Bolo to ako ten najhorší sen. V takýchto situáciách má človek chuť radšej zomrieť, inak by sa úplne zbláznil. Odteraz nepochybujem, že tomuto celému šéfuje nejaký psychicky chorý človek. „Ako to môžete takto nazývať?" Robila som vedome krátke pauzy aby o tom trocha popremýšľal. „Bolo to takto v minulosti, rovnako ako aj teraz, a v budúcnosti zmeny nepredpokladáme." Ani ma neprekvapilo, že muž, ktorý pracuje pre takýchto ľudí mal aj iný názor, no stále som trvala na svojom. „Absolútne vám nevadí, že tu psychicky zdeptávate ľudí? Hlavne deti?" Ťažko vzdychol a upriamil na mňa svoje čokoládové oči. Aj napriek ich jemnej farbe som pocítila zimomriavky na rukách. „Dievča, to nie je moja starosť. Ja si iba robím svoju prácu." Odvrátila som hlavu a pokúsila sa zaviazať si šatku. Podarilo sa mi to hneď na prvýkrát, aj napriek znevýhodneniu. Zrazu ma chytil za rameno a postavil na nohy. „Ochvíľu ťa čaká dôležitý rozhovor. Dobre si rozmysli, čo povieš."

Ahojte. Rozhodla som sa začať tvoriť nový príbeh. Bude to na dlhšie. Obsah zahŕňa lásku, akciu, dobrodrúžstvo aj napätie, takže verím, že sa v tom nájde každý. Ak si niekto pamätáte na môj starší príbeh Tell me truth, tak toto je taká viac upravená verzia. Je to preto, lebo pôvodný príbeh som písala v 14 rokoch a môj štýl sa výraznejšie zmenil. Samozrejme som chcela aj pár vecí poupravovať a doplniť. Dúfam, že si príbeh užijete. Prajem príjemné čítanie.

Wonder.