Whakaaro: Odraz pravdy

3.

Bola som presvedčená, že sa ten policajt vrátil a konečne mi ukáže, kam sme to vlastne celý čas mierili. Šatka mi padla z očí a ja som sa otočila smerom k nemu. Oči som vyvalila tak, že mi skoro vypadli z jamiek. Nohy som mala nalepené na podlahe a od šoku som sa nemohla ani pohnúť. Ten psychopaticky úsmev vidím vždy, keď sa pozriem z okna. Bol to jeden z nich, Yelk. Na modrej kockovanej košeli mal čerstvú krv, ktorá mu tiekla cez rukáv. Zrejme si ešte predo mnou našiel nejakú obeť. Bolo veľmi zvláštne že sa nachádza práve tu, v najlepšie stráženom priestore. Nedokážem si predstaviť koho všetkého musel zabiť, aby sa dostal von z cely, pretože z vonku prísť nemohol. Dvere sú zabarikádované ešte viac, než tie v mučiarni. Musel to byť jeden z pokusných králikov vlády. Na jednej strane mi ho bolo ľúto, no na druhej, už to nie je celkom človek. Stál celkom nemotorne a hlavu mal naklonenú smerom dolu. Zrazu ma odsotil tak, že som spadla na zem asi o 4 metre ďalej. Začala som kričať o pomoc, no nebol tu nikto, kto by ma počul. Yelk sa ku mne pomaly približoval. Nemalo zmysel utekať, bola som v slepej uličke, a keby som chcela ísť ďalej, musela by som sa rozbehnúť rovno oproti nemu. Snažila som sa vymyslieť nejaký spôsob akým by som z tohto vyviazla živá, no nemala som potuchy, čo mám robiť.

Zrazu sa niekto rozbehol zo zadnej strany Yelka a skočil na neho. Yelk ho veľkou silou zo seba odhodil a zavrčal naňho. Spoznala som tú tvár. „Coster!" kričala som na neho a on mi venoval rýchly pohľad, pretože sa musel sústrediť na svoj súboj. Mala som o neho veľký strach, pretože on bol jeden z mála, a kom mi naozaj záležalo. Vytiahol si z vrecka nôž a snažil sa Yelka zastrašiť, no toto v živote nemohlo fungovať. Sú to neovládateľné tvory, už dávno prestali byť ľuďmi. Necítia, nevnímajú, nemyslia. Jediné, na čo reagujú je chuť zabíjať.

Vrhol sa po Costerovi, no ten ho vďaka silným svalom na tele, hlavne na rukách zadržal. No nevydržalo mu to dlho, pretože Yelkovia nadobúdajú počas svojej premeny aj množstvo sily. Odhodil Costera o stenu a jemu vypadol nôž. Nevedela som, čo mám robiť, vedela som že to bude nebezpečné, no nemohla som dovoliť aby zomrel. „Costner!" zakričala som a v tej chvíli sa na mňa otočil Yelk a pohol sa smerom ku mne. Dramaticky som prehltla a rozhliadla sa, či nemôžem niečo použiť na sebaobranu. Okolo mňa bola iba stena a nič viac. Už bol odo mňa iba pár centimetrov a vtedy ma udrel do rebra. Ani som si to miesto nestihla chytiť rukou lebo nasledovala druhá päsťovka tak silná, že som spadla na zem. V pozadí som počula, ako Costner kričí: „Zayden!" no nedokázala som nič urobiť. Nevedela som, ako sa brániť. Začal ma kopať tak, že mi začala z nosa tiecť krv. A nielen z nosa, ale aj na rôznych častiach tela som cítila obrovskú bolesť. Bolo mi hrozne. Costner tam ležal príliš slabý a ja som nevedela, čo mám robiť. Už som si myslela, že toto sú moje posledné sekundy života. Zrazu na mňa Yelk spadol a ja som uvidela nado mnou stáť Costnera s nožom v ruke, ktorý bol obalený krvou. Bola som tak slabá, že som iba zatvorila oči.

Zobudila som sa v nejakej miestnosti. Najprv som nevedela identifikovať kde som, no potom som spoznala infúziu a nemocničnú posteľ. Môj trup bol zviazaný obväzom a na rukách som mala množstvo modrín. Vedľa mňa sedel Costner. Jeho havranie vlasy vábili moje oči. Zatiaľ čo ja som bola rada, že otvorím oči, on sa usmieval od ucha k uchu. Bol to on, nekonečný optimista, ktorý si mohol zo všetkého robiť srandu a vidieť samé pozitívne veci. Pozeral sa na mňa tými veľkými čokoládovými očami, ktoré tvorili ráznu črtu jeho tváre. Bola som neskutočne rada, že je v poriadku. Vyzeral byť teda v lepšom stave ako ja. „No dobré ráno," aké ráno, veď von bola tma ako v rohu, pomyslela som si. Hlavou som ukázala na okno aby vedel čo myslím. Bol to môj najlepší kamarát. Navzájom sme vedeli čítať si myšlienky. Spoznali sme sa vďaka môjmu bratovi.

*** Zažívala som si to najhoršie obdobie. Najprv smrť rodičov a potom jeho. Tonyho, môjho vzácneho bračeka. Bol vtedy s jeho kamarátmi von, aj napriek prísnemu zákazu vychádzania po deviatej hodine večer. Z tmy sa vtedy vynoril Yelk a zaútočil na nich. Jedinému, komu sa podarilo prežiť, bol Costner. Jeho som poznala dlhšie, pretože k nám chodil dosť často, keď si Tony brával domov priateľov. Keď sa to všetko stalo, bol to on, kto mi to prišiel oznámiť. Odvtedy sme ostali v kontakte a stali sa nerozlučiteľnými***

„Myslel som to tak, že si sa konečne po troch dňoch zobudila." Povedal a pohladkal ma po čele. 3 dni? Tak dlho? Ten Yelk musel riadne uškodiť môjmu organizmu. „Spravili ti testy, či nie si náhodou infikovaná a dopadli negatívne," chytil mi ruku, „takže sa nemáš čoho báť." Bola som rada, že som to počula, nedokážem si predstaviť, že by sa zo mňa stalo niečo také. „A čo ty?" spýtala som sa v obavách. No po chvíli ma napadlo, že ak by bol infikovaný, už by tu nebol. „Ach, Zee, tebe hádam ten Yelt udrel aj hlavu." Rozosmial sa a ja s ním. Je to ten najväčší špecialista na smiech a smeje sa vždy v tých najnevhodnejších chvíľach. „Vďaka, za všetko." Jeho úprimný pohľad mi prebodol zrak. Väčšinou sa tak netvári. „Nie je začo." A na tvári sa mi objavil ironický úsmev.

„To vážne? Keby som sa tam nebol objavil, bol by z teba kus šunky pre Yeltov, doslova, a ty sa mi ani nepoďakuješ?" spôsobila som na jeho tvári presne ten úsmev, ktorý ovládol mňa. Obaja sme sa správali dosť ironicky, a bolo nám to vtipné. No niekde hlboko v srdci sme vedeli, že si vážime nielen tú záchrannú situáciu, ale aj jeden druhého.

Nemocničné dvere sa otvorili a do izby vstúpil lekár. „Vidím, že ste sa zobudili, ako sa cítite?" aj keď mi bolo celkom na nič, chcela som ho presvedčiť, aby ma pustil z nemocnice skôr, takže som zaklamala. „Celkom fajn." „Nejaké výrazné bolesti?" pokračovala som v tom. „Nie." Začal sa tváriť prekvapene, ako keby videl, že si vymýšľam. V skutočnosti som mohla hýbať iba rukami a mala som pocit, keby som pohla trupom asi mi prasknú všetky kosti. „Výborne, takže dnes bohužiaľ nebudete môcť odpočívať, pretože na vás oboch čaká pár ľudí, s ktorými sa pôjdete pozhovárať." Prečo by som sa mala ešte s niekým rozprávať? Nevidia, čím sme si prešli? Nech nás nechajú na pokoji, aj tak nie sme vo svojej plnej forme. „O čom, a kto sa s nami chce rozprávať?" ozval sa Costner. „Na túto otázku vám nemôžem odpovedať." Videla som na Costnerovi ako začína byť nervózny. Aj ja som bola celkom v napätí, pretože som nevedela kto, ani čo od nás chce. „Viete, čím sme si prešli, nezaslúžime si to vedieť?" zagúľala som očami a pekne ho poprosila. „Nikomu nemôžete povedať, že to viete. Prevažná časť vlády si myslí, že ste toho Yelka vypustili vy dvaja, a teraz to idú vyšetrovať."