Whakaaro: Odraz pravdy

2.

     Policajt mi položil ruku medzi lopatky a tlačil ma vpred. Keďže som mala zviazané oči, vnímala som iba podlahu, po ktorej sa pohybovali moje nohy. Na koži som cítila chladný, no čerstvý vzduch. Niekto tu musel nechať otvorené okno. Bol to príjemný pocit po niekoľkohodinovom nasávaní vydýchaného, nepríjemného vzduchu mučiarne. „Kam ideme?" spýtala som sa ho. Cítila som, ako mi ruku pritlačil na chrbát a neustále ma poháňal vpred. Nedočkala som sa od neho jediného slova. Nemôžem povedať, žeby som mala strach. Takýmito situáciami som si už prešla mnohokrát. Po 2-minútovej chôdzi zastavil. „Počkaj tu a nepohni sa." Výstražným hlasom mi podvedome pripomínal, čo by sa mohlo stať, ak by som utiekla.

***Zvykli sme žiť v harmónii. Boli sme jedna z mála zemí na tomto svete, kde vládol pokoj. Ľudia sa o druhých zaujímali tak, ako keby išlo o ich vlastnú rodinu. Chudobným a bezdomovcom pomáhali užitočnými darmi, pozývali ich na obed alebo sa s nimi rozprávali o ich problémoch. Vláda vytvorila programy na záchranu osôb v núdzi, finančné dotovanie rodín s novorodencami, či dobrovoľné akcie, ktoré mali za účelom nielen pomôcť, ale aj zoznámiť sa s ľuďmi, ktorých spájal spoločný cieľ. Keď som bola malá, zúčastňovali sme sa s celou rodinou na týchto akciách. Vždy sme nasadli na vlak a ponáhľali sa do centra diania. Stretli sme tam našich susedov, rodinných priateľov, či iných príbuzných. Bol to deň, kedy sa vo veľkom darovalo rôzne nepotrebné oblečenie, hračky, nábytok, prosto všetko, čo bolo ešte použiteľné. Varilo sa zadarmo pre tých, ktorí si to nemôžu dovoliť a vždy nás čakal celodenný zábavný program, ktorý bol tvorený úplne pre všetkých.

Náš svet sa za posledný rok nehorázne zmenil. Bohužiaľ nie v pozitívnom, ale v negatívnom zmysle. Jedného dňa sme s celou rodinou pozerali večerný oznam v televízii, keď sa obvyklý program zastavil. Zrazu sa pred našimi očami objavila veta: „Životne dôležitý oznam."

Volali sme ich Yelkovia. Boli to ľudia, ktorých dostal vírus nazývaný yelk. Prišlo to náhle a nečakane. Nikto nevedel, ako vírus vnikol, alebo odkiaľ prišiel. Bola to obrovská záhada, ktorá doteraz nie je vyriešená. Veď ako by ste chceli zastaviť niečo, o čom neviete absolútne nič? Najhoršie na tom bolo že sa rapídne rozširoval. Najprv bol iba v malej časti severného Othernu. Vláda to chcela ututlať, aby sa nerozšírili zbytočné obavy. No keď vírus postihol hlavnú časť krajiny, museli vydať varovanie. Vláda sa začala pred ľuďmi schovávať a nedávala im odpovede na otázky strachu, ktoré sa v tej dobe šírili po celej krajine. Dôvodom bolo, že ani samotné vedenie nevedelo, čo má robiť. Vírus mal 3 fázy. V prvej fáze si to neuvedomujú ani samotní infikovaní. Správajú sa úplne normálne. Jediné možné znamenie je, že títo ľudia odrazu nadobudnú nadpriemernú inteligenciu. Nikto nevedel, prečo to tak je a ani s akým cieľom. V druhej fáze si infikovaný začne uvedomovať svoju chorobu. Celé telo nadobudne jemne žltú farbu a začnú sa prejavovať vražedné sklony. Človek v tomto štádiu už dokáže niekoho zabiť , alebo mu veľmi závažne ublížiť. Prejavuje sa mierne narušené psychické správanie ako napríklad nelogické a násilné názory, nadpriemerná hádavosť, atypicky zvýšená agresivita alebo iné zvláštne príčiny možnosti výskytu vírusu. Tretia fáza je konečná. Infikovaný sa úplne zblázni a zabije všetkých naokolo, nezáležiac na tom, v akom vzťahu je s nimi. Nakoniec spácha samovraždu.

Čo je zvláštne, je, že každý yelk sa snaží v tretej fáze dostať na jediné miesto, a to severné hranice Othernu. Nik nevie prečo, no ľudia, ktorí tam bývali sa snažili rýchlo presťahovať na západ, no niektorí ostali verní svojej domovine. Mnohí sa domnievajú, že sa yelkovia vracajú domov, keďže vírus prišiel zo severu. Niektorí si myslia, že práve tam bude zdroj, no sú príliš bojazliví na prieskum. Každopádne na severe bývam aj ja. Nachádza sa tu detský domov, ktorý je už rok mojím bydliskom. Občas keď sa pozriem z okna, vidím yelka ako sa pohybuje po záhrade. Na tvári ma výraz psychopata a pohybuje sa nemotornými krokmi vpred. V hlavnej hale máme na stenách zavesené zbrane, ktoré sú plne funkčné. Tí, ktorí hovoria, že deťom zbrane do ruky nepatria, by v našom prípade kývali hlavou. Mali sme na to zamerané aj špeciálne výcviky držania a manipulovania so zbraňami. Je to pre prípad núdze, keďže sa nachádzame v dosť nebezpečnej časti krajiny, čo nechápem. Ja mám síce 18 rokov, no sú tu aj deti, ktoré majú iba 10. Vedenie detského domova nás vystavuje hroznému nebezpečenstvu, no už sme si tak nejako zvykli. Sme schopní sa brániť.

Týždeň po ozname výskytu vírusu mali moji rodičia autonehodu, keď sa vracali z nemocnice. Každý dospelý sa musel dať vyšetriť, pre prípad výskytu yelku. Niektorí ľudia hovoria, že sa zabili, lebo už vedeli, že sú infikovaní. Niektorí hovoria, že to bola nehoda. No prečo by sa sami zabíjali? Ak by mali v sebe vírus, vláda ich zavrie do väzenia na pozorovanie. Ja si myslím, že to bola nehoda, po ktorej sme s bratom ostali siroty. Moji rodičia boli členmi dobrovoľníckych združení, takže na ich pohreb prišlo mnoho ľudí. No boli to falošné tváre, ktoré si chceli privlastniť to, čo rodičia vytvorili, to čomu sa celý život venovali. A to bolo pomáhanie druhým a vedenie rôznych organizácií. Keby boli takí dobrí priatelia, postarali by sa o nás. Tony dosiahol dospelosť, keď sa stala táto vec, takže to všetko musel zvládnuť sám s minimom peňazí. Chcel sa po rodičoch uviesť do vedenia dobrovoľníctva, no „priatelia" rodičov ho odtiaľ vyšachovali pri prvej možnej príležitosti. Mňa odviedli do dievčenského detského domova, z ktorého čakám, kedy konečne odídem.

Strach robí veľa. Preto sa veľa v minulosti ochotných ľudí prestalo zaujímať o ostatných. Keďže sme nevedeli, ako sa vírus prenáša, či ako sa proti nemu brániť, nechceli si tvoriť úzky kontakt s druhými. Na ústach nosili rúško, no ja si myslím, že úplne zbytočne. Nikdy nebolo zistené, ako sa yelk prenáša. Ja sa domnievam, že so vzduchom to nesúvisí, aj keď to nie je vylúčiteľné. Z dobrých ľudí sa stávali zatrpknutí žgrloši, ktorí hľadeli iba na seba. Z Othernu sa stala krajina duchov. Populácia vychádza von, iba keď je to potrebné. V obchodoch pracujú len tí najodvážnejší a vytvoril sa nový zákon o nutnosti odstupu medzi ľuďmi 3 metre. Niekedy sa samej seba pýtam, čo bude ďalej?***

Urobila som presne to, čo mi prikázal policajt. Ak by som preukázala nejaký znak nekontrolovateľného správania, zavreli by ma a robili by na mne rôzne pokusy. Začala som nervózne prešľapovať zo strany na stranu a v tom mi niekto začal dávať dole šatku.