Whakaaro: Odraz pravdy

4.

Vymenili sme si s Costnerom prekvapivé pohľady. Ako by sme to mohli spôsobiť my dvaja? Hádam si nemyslia, žeby sme si chceli zámerne ublížiť. Ten Yelk nás pokojne mohol zabiť. Nechápem, s akým cieľom by sme sa to snažili spraviť? Bolo naozaj zvláštne, že sa tam len tak pohybuje, no nebola to naša vina. „Teraz pôjdete sami na súd, kde sa bude o vás rozhodovať. Viete, kde máte ísť. Začiatok je naplánovaný o 15 minút. Lekársku správu nepotrebujete." Povedal lekár a zabuchol za sebou dvere. „Ako nás z tohto mohli obviniť?" Costner vycítil moju nervozitu a snažil sa ma upokojiť. „Bude to v poriadku, nič zlé sme nespravili." Letmo som prikývla, no stále ma tá možnosť, že môžeme ísť do väzenia vnútorne zožierala. Museli sme ísť a tak som sa pokúsila vstať. Pomaly som sa nahla dopredu. Moje telo zvierala obrovská bolesť. Cítila som každý sval na svojom tele. Costner si všimol môj trpiaci výraz: „Opartne." Chytil mi lopatky a pomohol sadnúť si. S jeho pomocou som si položila nohy na zem a postavila sa. Bola som prekvapená, že ja sa cítim polomŕtvo a on je zdravý ako ryba. Všimla som si na jeho tvári pár odrenín na líci a škrabnutí, no nič viac. „Ako je možné, že ty si úplne v poriadku?" dotkol sa dlaňou mojej sánky a s jednoduchosťou povedal: „Šťastie?"

Nevedela som, či je to šťastie, alebo niečo iné, no nateraz som to nechala tak. Bola som pokojná, lebo človek, na ktorom mi záležalo bol pri mne a žil. Spolu sme vychádzali z nemocnice, zatiaľ čo sa na nás množstvo ľudí pozeralo divne. Vedeli, čím sme si prešli? Nechcela som si to priznať, no mala som pocit, že nás súdia, lebo si myslia, že sme vypustili Yelka. No ako sa to mohli tak rýchlo dozvedieť? A vedieť, že práve my sme unikli smrti? Snažila som sa nad tým nerozmýšľať. Predstavovať si pekné veci a nepozerať sa na nich, no nedalo sa to. Ich pohľad nás ukrutne prepichoval. Priala by som si, aby vedeli, ako to skutočne bolo. No okrem tohto, sme mali ešte iné starosti. Museli sme sa postarať o to, aby sme neskončili ako obetné baránky pre Yelkov.

Práve som sa chystala prejsť dvermi, keď ma Costner zastavil. Vrhla som na neho nechápavý pohľad. Špičkou prsta ukázal na stroj s bielymi rúškami. „Nechceme vyčnievať, už aj takto máme dosť problémov." Silne som prikývla. Vybrali sme si odtiaľ dve rúška. Boli zadarmo, keďže to bola podľa vlády, jediná potrebná využiteľná vec, ktorú musia vlastniť všetci. Obaja sme si to previazali cez ústa

V momente, keď sme vyšli do ulíc sme uvideli množstvo vysokých budov, v ktorých bolo natlačené obrovské množstvo ľudí. Nikto sa neodvážil dobrovoľne vyjsť von. Občas ste stretli nejakú živú dušu, ktorá venčila svojho domáceho miláčika, no akonáhle vás uvidela, rozbehla sa úplne na opačnú stranu. Kedy sme sa dostali do takejto éry? Ako rýchlo sa to všetko zomlelo v zlé. A to robí strach, o život. Presne ten, ktorý som zažívala ja, keď som si myslela, že tomu Yelkovi nedokážem ujsť. Strach dokáže robiť s ľuďmi mnoho vecí, no netreba sa ním dať zmanipulovať.

Dala som si ruky do vreciek mojej čiernej bundy, pretože mi začala byť zima. Rozhliadla som sa po okolí. Sneh sa už pomaly roztápal a nenápadne prichádzala jar. Bolo to vždy moje najobľúbenejšie ročné obdobie, a to nielen preto, že mám vtedy narodeniny. Mám rada teplo, a svetlo. A to jar dokonale vystihuje. Neustále okolo nás prechádzali autá, ktoré sa však nehorázne ponáhľali. Možno si ľudia v nich mysleli, že keď sa na nejaké miesto dostanú dostatočne rýchlo, nestihnú sa nakaziť vírusom. Kto vie, čo na tom je pravdy? Semafory ešte stále fungovali, no účel nespĺňali. Každý sa predbehoval ako najviac mohol. Za posledný rok sa zvýšil počet dopravných nehôd o 50%, čo si myslím, že je veľmi veľké číslo.

Prechádzali sme krásnym parkom, z ktorého pôdy začala nenápadne vykukovať tráva. Okolo nás sa nachádzali lavičky, ktoré boli kedysi plné ľudí. Predbehovali sa, kto si uchmatne tú najbližšiu pri fontáne. V tej už dnes vodu nenájdete. Prečo by tam aj nejaká mala byť, keď sa na ňu nikto nepozerá? Všetko sa zdá byť také negatívne, no ja verím , že sa to raz obráti. Niekto nájde spôsob ako zastaviť vírus a vrátiť život naspäť do ulíc. Všetko chce len čas.

Po chvíľke chôdze sme sa dostali na miesto. Stáli smerovno pred obrovskou, na modro nafarbenou budovou, ktorá žiarila umeleckoukrásou. Kráčali sme po mramorových schodoch rovno do súdnej miestnosti. Začalasom byť znovu nervózna, no nedala som to na sebe poznať. Už len tie mohutnéchodby ma strašili. Všetci pracovníci na nás upriamovali svoje pohľady. Dorazilisme na miesto určené. Nemali sme veľa možností, pretože na to, aká je tátobudova veľká, fungujú len dve miestnosti. „To zvládneme." Povzbudil ma Costner,a v zápätí sa otvorili veľké dvere, cez ktoré som videla sudkyňusediacu za svojím stolom. „Začína sa súdne pojednávanie štát vs. občania voveci porušenia najvážnejších zákonov Othernu." Costner mi stlačil ruku. Bolisme pripravení bojovať. 

-Wonder