Z pohľadu Justina:
Po škole som prešiel snáď celé mesto a snažil som sa nájsť nejaký podnik, kde by ma zobrali. Peniaze mi pomaly dochádzali a vážne by sa mi niečo hodilo. Väčšinou mi povedali, že nikoho nepotrebujú alebo ak by niekoho prijali, určite nie niekoho koho meno je v registri trestov. Nikto si samozrejme nechcel robiť problémy ak by som ich náhodou všetkých vystrieľal alebo denne vykrádal kasu. Nebolo to tak, potreboval som len normálnu prácu a skutočnú výplatu.
Oslovilo ma malé zlatníctvo na rohu ulici do ktorého som hneď vošiel. Za pultom sedel asi štyridsaťročný chlapík v starom svetri.
„Dobrý deň.“ Snažil som sa byť milý a modlil sa aby mi to aspoň teraz vyšlo.
„Dobrý deň, môžem vám nejako pomôcť?“ opýtal sa predavač a ja som hneď zareagoval.
„Prišiel som sa opýtať, či nehľadáte nejakú posilu alebo aspoň brigádnika. Hľadám prácu.“
„Bohužiaľ nikoho nehľadáme, je mi ľúto.“ Povedal a ja som sa zúfalo otočil keď mi do očí padla zlatá retiazka s príveskom v tvare srdca. Bolo to také jemné, malé. Ihneď som si spomenul na Oliviu, ktorá má o dva dni narodeniny. I keď sme sa v poslednom čase dá povedať ignorovali, zaslúžila by si len to najlepšie a stále som jej priateľ, teda aspoň si to myslím.
„Koľko stojí tá retiazka?“ opýtal som sa bez toho aby som od nej odtrhol oči.
„150 dolárov, pane.“ Povedal a ja som si klepol po vrecku v ktorom som mal poslednú stovku. Odišiel som domov.
Z pohľadu Olivii:
Mala by som ísť za ním? Nie, on je ten, ktorý by sa mal prísť ospravedlniť mne. Fajn, tiež som bola k nemu pekne odporná. Ale čo ak o moje ospravedlnenie ani nestojí?
Behala som po svojej izbe s natáčkami na hlave a premýšľala, keď v tom niekto zaklopal na dvere. Dvere sa pomaly otvárali, až kým som za nimi nevidela Justinovu tvár.
„Môžem vojsť?“ neisto sa opýtal a ja som len prekvapene kývla hlavou. Vošiel dnu a ja som trochu znervóznela, začala som sa hrať, že skladám veci do tašky i keď som len nevedela čo robiť.
„Prišiel som sa ospravedlniť.“ Povedal a môj pohľad v momente padol späť na neho. „Mala si pravdu, keď si povedala, že sú so mnou len samé problémy, no snažím sa ťa iba chrániť. Okolo mňa sa motajú zlí ľudia, ktorí mi neprajú nič dobré a je len tebe či sa budeš naďalej otravovať mojim hlúpym zadkom alebo radšej budeš viesť život v ktorom budeš mať kľud.“ Hovoril a ja som ho nehybne pozorovala. Musím povedať, že bol roztomilý keď sa ospravedlňoval.
„Tiež som sa správal ako idiot a povedal som veci, ktoré ľutujem. Prepáč.“ Povedal so psími očami a ja som sa začala smiať.
„Prečo sa smeješ?“ mierne sa pousmial a opýtal sa.
„Toto je snáď prvý krát, čo sa mi za niečo ospravedlňuješ. Ja len že.. bolo vtipné sledovať ťa.“ Povedala som a snažila som sa ovládať sa.
„Hej! Prvý krát to určite nebolo.“ Hravo povedal a tiež sa zasmial.
„Mala som na mysli, taký príhovor. Pripravoval si si ho dlho?“ zasmiala som sa a chytila ho za ruku. „Tiež sa ospravedlňujem, bola som zlá.“ Povedala som vážne, keď sa Justin začal smiať. Cítila som sa, že sme ako dvaja blázni, dvaja veselí blázni, ktorí sa nepodmienečne milujú a na celú tú hlúpu hádku pomaly zabudli.
„Poď sem.“ Povedal a vtiahol ma do náručia v ktorom ma pevne držal až mi motýliky v tele robili neplechu. Zodvihol ma zo zeme, radostne ma zatočil a keď ma pustil na zem, jemne ma pobozkal. Z tváre mi nemohol zmiznúť úsmev.
„Chcem ťa večer niekam zobrať.“ Povedal a chytil ma za ruku.
„Kam?“ opýtala som sa a usmiala sa. Bola som hlúpa ak som si myslela, že mi to povie. Ako keby som ho nepoznala.
„Uvidíš.“ Povedal a ja som sa zachmúrila.
„Aleee, nezačínaj s týmto zase.“ Namietala som no on mi len dal pusu na líce a rozvalil sa na mojej posteli.
„Nechápem, že ťa to ešte stále baví.“ Povedala som a on sa na mňa len rozkošne zaškeril načo som sa automaticky usmiala. Nikdy som nedokázala pochopiť, že stačilo aby sa na mňa len usmial a v ten moment sa moje kútiky vždy samé zodvihli.
„Tak mi aspoň povedz, čo si mám obliecť.“ Rozkázala som a otvorila pred sebou svoju obrovskú skriňu s kopou vecí, z ktorých polovičku nenosím.
