Časostroj

Kapitola 8

3.deň

Lia

„Klame," bolo prvé čo som vyslovila, keď sme si sadli. Ani Ria ma nestihla zahltiť otázkami, či výčitkami, a to je už čo povedať.

„Ten s kým ste sa bavili bezo mňa?" začne vyčítavo Ria. Čo som vravela?

„Presne ten. Alexia by nikdy nechodila na krúžok kreatívneho písania. Po prvé, nie som si istá, či také niečo tu vôbec existuje. Po druhé, Alexia neznáša písanie, ešte aj nápady na slohy do školy čerpá od nás a minulý rok som jej dokonca pomáhala písať esej, ktorý jej mal rozhodnúť o výsledku na konci semestra. Neexistuje, opakujem, neexistuje, že by sa dobrovoľne dala niečo, čo je pre ňu, citujem, horšie akoby ju niekto ťahal z kože," vysvetlila som babám, ktoré už mávali na Alexiu.

„Však sa jej to spýtajme, kým ju nezavalia objednávkami."

„Máš chvíľu čas?" spýtala sa Bia, ktorá bola z nás všetkých vždy tá najslušnejšia.

„Pravdaže. Najmä v robote," zasmiala sa na otázke Alexia hneď ako si k nám prisadla.

„Jedným slovným spojením opíš písanie," rozkázala Ria.

„Na to mám aj viac ako jedno. Je to horšie ako ťahanie z kože zaživa, týranie, upálenie na hranici, mám pokračovať?"

„Myslím, že to bohato stačí. Odkiaľ poznáš Denisa?" prebrala som štafetu od Rie a pokračovala otázkami ja.

„To je dlhý príbeh. Spoznali sme sa... prepáčte, musím ísť, lebo ma Iva zaškrtí, že sa flákam. Keď budem môcť, prídem ešte k vám, ale teraz radšej utekám," oznámila a vyskočila z miesta.

„Zažili ste ju reagovať na nejakú otázku takto zbrklo?" pýtala som sa dievčat, zatiaľ čo sme po nej ešte všetky tri pokukovali ako sa snaží tváriť zamestnane za barom.

„Videli sme ju vôbec niekedy bez reči?" opýtala sa Bia narážajúc na jej nerozhodný výraz, keď sa snažila niečo vymyslieť, no veľmi jej to nešlo, a preto sa vyhovorila na svoju šéfku a robotu.

„Raz. Práve pred chvíľou," ozrejmila nám to Ria akoby sme tu nesedeli aj my.

„No nevrav," povedala som so všetkou iróniou, akú som zo seba vedela v momente vyhrabať.

„Ale vravím. A tiež vravím, že by sme si mali začať spisovať zoznam nevyriešených problémov. Začína sa nám to nejak kopiť," nestráca Ria svoju pozitívnu energiu, ktorá z nej vždy vyžaruje. Zakaždým si všimnete, že sa nachádza v miestnosti. Nie je to však len jej povahou. Jej blond vlasy, ktoré vyzerajú až skoro biele a zelené až tyrkysové oči, do ktorých keď sa zapozeráte, máte pocit ako keby ste sa pozerali na oceán, jednoducho neostanú nepovšimnuté. Je to rovnako ako s Alexiou. Ju si ľudia všimnú práve pre jej netypické vlasy a tetovanie, Riu z istého uhla pohľadu tiež.

Obidve majú v sebe iskierku, čo z nich robí ľudí, ktorým sa nebojíte zdôveriť. Dobré kamarátky.

„Jedno si však už môžeme aj rovno odškrtnúť. Už vieme, kto je ten Denis, aj ako vyzerá. Dokonca si videla aj jeho mamu," vytrhla ma z myšlienok Bia.

„Vy ste stretli TOHO Denisa aj jeho mamu? Tak toto si žiada dlhé vysvetlenie, mladé dámy," snažila sa zistiť kontext Ria, keďže zatiaľ, čo tu sedela s nohami skoro vyloženými na stole, ja som bola vonku a zistila nemálo vecí. Bia spolu so mnou.

„Takže, najprv prišla jeho mama, ktorá je rozhodne ešte divnejšia ako Denis. Na hlave má zvláštny zjavujúci sa veniec z púpav. Hovorila tiež o nejakých šatách, o čom nemám ani poňatia. A ešte, že ten veniec môžu vidieť iba tí ako je ona, ja alebo Alexia. Potom prišiel, teda lepšie povedané dobehol Denis, pri čom ma stihol zraziť na zem. Dal mi tieto hodinky, ktoré majú len jednu ručičku a rovnako ako jeho mama rozprával v hádankách. Tiež prišla Bia a Alexia, no keď sme sa pýtali odkiaľ ju pozná, klamal. A len tak mimo reči, asi viem samovoľne zapáliť oheň, keďže sa mi po ruke začali plaziť iskry, čoho som sa strašne zľakla, no nejako sa mu podarilo ich odohnať," ozrejmila som Rii situáciu, lebo Bia sa k tomu nejako nemala, no ani ona sama nepoznala celý príbeh.

„A je aspoň pekný? V rámci možností, pravdaže," spovedala ma Ria ďalej, keďže s mojím vykreslením situácie nebola spokojná.

„V rámci možností," potvrdila som jej.

„Ani trochu viac?" pripojila sa aj Bia. „Mne sa totižto zdalo, že si sa pred ním roztápala," dodala so sprisahaneckým úškrnom.

„Ani náhodou," nechcela som to priznať. Ani sama som sa s tým ešte nezmierila.

„Nech sa páči. Naša novinka," povedala Alexia a položila pred nás tri rôznofarebné poháre. Pohár s fialovou tekutinou predo mňa, so zelenou pred Riu a jantárovou pred Biu. Za chvíľu však na stole pristál aj jeden s červenou tekutinou a na najbližšom kresle spočinula aj sama Alexia.

„Prepáčte, že som tak narýchlo odišla, ale musela som niečo vzadu vybaviť. Tak, o čom sa budeme rozprávať?" povedala akoby nám nebolo jasné, že pred nami len utiekla.

„Môžeme sa vrátiť k tomu dlhému príbehu," začala Ria, no ja som ju štuchla do ramena a naznačila jej, nech už nepokračuje. Na Alex treba ísť nenápadne, tak aby si nevšimla na čo sa jej v skutočnosti pýtame.

„Denis povedal, že si s ním chodila na krúžok na základnej škole?" skúsila som to trochu inak.

„Jasné, chodili sme do tej istej triedy. Všetci sme chodili na krúžky spoločne. Raz do týždňa sme mali čítanie a raz kreslenie, to bolo na prvom stupni. Na druhom sa to zmenilo na futbal pre chlapcov a vybíjanú pre dievčatá, no hrali sme aj rôzne loptové hry spolu," povedala plynule. Celý čas sa však pozerala na stenu za nami, dopredu kaviarne, na svoje červeno nalakované nechty, no nikdy nie nám do očí. Niečo tu nehralo.

„Chodila si s ním aj na strednú?" prebrala iniciatívu Bia, ktorá narozdiel od Rie hneď pochopila o čo sa tu snažím.

„Nie, ale ostali sme v kontakte. Hlavne sa ale stretávam s jeho mamou, ktorá tu často chodí. Mimochodom, jej najobľúbenejší nápoj je práve váš čaj," dopovedala a pozrela sa nám do očí. Takže sme našli dieru v ich príbehu. Chodili spolu na krúžok aj do školy, no nezhodli sa na tom, aký to je krúžok a Alexia si svojím útekom chcela len získať priestor na vymyslenie. Alebo ukľudnenie, keď berieme do úvahy ako sme na ňu všetky začali tlačiť a ona si v takýchto chvíľach potrebuje zachovať chladnú hlavu.

„A čo je toto za drink?" zmenila tému Ria, keďže sme sa dozvedeli, čo sme chceli.

„Ochutnajte a skúste hádať," povedala a pohľadom nás vyzývala, nech zdvihneme poháre, pri čom si sama odpila.

„Páni, je to ú-žas-né," dostala zo seba Ria a sledovala pohár akoby na ňom bol nápis, ktorý by jej prezradil, čo v ňom je.

„Samozrejme, že je. Vyberala som to predsa ja!" zvolala naoko urazene.

„A ani sa nepochváliš s názvom?!" nedalo Rii neprovokovať. Tie dve sú teda dvojka!

„Je to tajný recept mojej starej mamy, takže ani muk, že som vám dala niečo mimo nápojového lístka," povedala a čakala na náš súhlas.

„Ako inak," povedala Ria s úsmevom, ktorý sme mohli vďaka poháru s nápojom, čo držala vo výške svojich očí, vidieť namodro.

„Každá máte iné vlastnosti, iné duše. A tak ako niektoré kryštáli môžu zvýrazniť vaše prednosti, tak vám to umožňujú aj špeciálne nápoje. Okrem toho, že môžu byť ako tieto prospešné pre vaše bytie, existujú aj také, ktoré vás môžu zabiť. A to nehovoríme o žiadnych jedoch, takže pozor. Teraz si však pripime na naše priateľstvo!"

Štrngnutie pohárov, následný smiech a rozhovor boli našou odpoveďou na Alexiine vysvetlenie. To ale nedokázalo odohnať mračná otázok, ktoré som mala na takmer všetkých okolo mňa. Keď to takto bude pokračovať ďalej, nebudem sa mať ani na koho spoľahnúť alebo obrátiť s problémami. Alexia je kamoška, ale nehovorila nám pravdu. Teda aspoň nie celú a úplnú.

Spoliehaj sa len na seba. Vynorila sa mi spomienka na babku a jej mantru, ktorú mi stále opakovala. Vtedy sa mi to zdalo smiešne, ale teraz by som dala čokoľvek, aby som ju mohla ešte raz počuť vyjsť z babkiných úst. Pred piatimi rokmi zmizla a odvtedy o nej nik nepočul. Ani ja, jej obľúbená a jediná vnučka, ani mama, jej dcéra. Odvtedy rodičia o nej nechcú hovoriť, no pre mňa znamená kopec krásnych momentov a spomienok, o ktoré by som nerada prišla. Na ktoré by som nerada zabudla. Možno prídem na to prečo odišla a kde je. Možno ju presvedčím, aby prišla naspäť.

Tak sa mi zdá, že mám na krku ďalšiu úlohu. Nie tak celkom úlohu. Záhadu.