Časostroj

Kapitola 7

3.deň

Denis

Použil som schodisko a vybehol na ulicu v dvadsiatom prvom storočí. Zamieril som do centra, no ešte stále som nevedel, kde presne mám nasmerované.

Vltavská trojka bola na sto percent Lia a spol, ale muselo to byť aj niečo iné. Cítil som to na špičke jazyka, no nevedel som sa prinútiť to vysloviť.

Pokračoval som teda v ceste, keď mi zrak padol na billboard. A neuveríte čo! Jeden jediný billboard to vyriešil za mňa.

Vltavská trojka bol predsa čaj v maminej obľúbenej kaviarni. Pamätám si ako jedného večera prišla nadšene domov a rozprávala nám o troch dievčatách, ktoré tam videla, a ktoré vymysleli aj jej odteraz najobľúbenejší čaj. Ani raz mi nenapadlo, že v tom mohla mať prsty Lia.

Nebolo teda čo riešiť, a tak som len utekal hlbšie a hlbšie do mesta. Ulice sa začali zapĺňať ľuďmi. Časť z nich sa za mnou aj obzrela mysliac si naozaj rôzne veci. Jeden by neveril, aký kreatívny ľudia dokážu byť, keď nemusia.

Tak napríklad pani s dieťaťom na rukách si myslela, že naháňam to svoje. Ďakujem krásne, ale v osemnástke ešte takéto starosti nemám.

Ďalšia pani ma zas tipovala na niekoho, kto nestíha do roboty alebo uteká na električku, prípadne na metro. Povedzte mi ale aký zmysel to má utekať na metro, keď vám ide každých pár minút?

Iní ma zase tipovali za bežca pripravujúceho sa na maratón, tiež som naháňal psa, poprípade zvieratá od výmyslu sveta, dokonca v niekoho mysli som predstavoval superhrdinu ponáhľajúceho sa zachrániť životy. Áno, priznávam, táto myšlienka bola z hlavy dieťaťa. V každom prípade pekné od neho, že o mne zmýšľa tak vysoko.

Nemohol však vedieť, že v jednom bode sa jeho príbeh stretol s realitou. Bol som na obzvlášť dôležitej misii zachrániť svoj holý život. A teraz nepreháňam. Viete, aká neodbiteľná dokáže moja mama byť? Dúfam len, že sa nerozhodla Liu vystrašiť alebo jej o mne niečo povedať.

Plán A bol jasný: nájsť mamu a za žiadnych okolností ju nenechať priblížiť sa k Lii. Aspoň zatiaľ nie.

Plán B nebol až tak jasný, takže to skúsim s tým plánom A.

Aj som už stratil pojem o čase a priestore, keď som zbadal na konci ulice mamu.

Moje jediné šťastie bolo, že bol sama.

Už som aj išiel spomaliť, keď som do niečoho vrazil. Pardon, oprava. Do niekoho.

„Fú, sorry, nevšimol som si ťa," povedal som a pomohol dievčaťu na nohy. Aj sa mi zdala nejak povedomá, ale však aká je šanca, že by Lia mohla stáť pred... pozrel som sa napravo... kaviarňou. To som nahratý. Tá šanca sa práve tisícnásobne zvýšila.

„Aj tak to je deň blbec, takže si nemusíš robiť starosti," povedala a pozrela sa na mňa. Primrzla na mieste a v jej očiach sa vznášali všetky otázky, no ja som nemohol odpovedať ani na polovicu z nich.

Aspoň som mal možnosť obzrieť si ju za denného svetla. Jej hnedé vlasy mala tentokrát v jemných vlnách rozpustené. V zelených očiach sa jej okrem celkom slušného zmätku nachádzal aj mix emócii, ktorý v nej nastal. Škoda, že som ju ešte nepoznal natoľko dobre, aby som ich vedel rozlúštiť.

Nerozumel som ale tomu, čo mala na krku. To bol obojok pre psa?! Inak sa to nazvať ani nedalo. Tá móda v dnešných dňoch ma teda vedela dostať do kolien.

„Ty si Denis?" položila mi otázku po tom, ako pokrútila hlavou, aby zahnala všetky otázky do priečinku „Na neskôr".

„Tak nejak," potvrdil som jej predtuchu a snažil sa zachytiť tok jej myšlienok. Doma ale s mamou budem mať vážny rozhovor.