Cez Búrku [2] ✔️

2. Život bez neho a bez nej

Blue písala často listy svojej jedinej rodine, svojej sestre Kérii. Ako veľmi jej chýba a ako veľmi by chcela byť zase s ňou. Lenže Blue ju vidieť nemohla, tak jediné, čo jej ostávalo boli listy.

Každý deň sa budila z nočných môr a želala si, aby mohla byť späť na Ásgrade, kde všetko bolo jednoduchšie. Tam, kde bola jej láska a jej jediná rodina. Dlhé hodiny sa prevaľovala a nemohla ani na moment privrieť oči. A keď už sa jej po dlhých hodinách bdenia zas podarilo zaspať, jediné čo ju privítalo boli ďalšie nočné mory. Potom keď prišlo ráno, Blue mala pod očami veľké čierne pruhy.

Keď ju tak raz prichytila Frigga na jednej z jej návštev, tak bola zhrozená. Snažila sa jej vysvetliť, že čierna mágia reaguje na pocity. Takže ak Blue nie je spokojná, tak mágia zareaguje nočnými morami, výkyvmi nálad, zhoršeniu telesnej stránky človeka. Bude to vyzerať akoby čierna mágia začala sama vysávať všetok život z človeka. Frigga sa snažila ďalej vysvetliť, že Blue musí nájsť pokoj, keď už nie šťastie, lebo bude nebezpečná pre všetkých naokolo vrátane nej.

Blue sa nad tým viac zamyslela. Chcela by vidieť ešte raz svoju sestru. Stráviť s ňou čas. Možno ešte dať z bohom Lokimu. Rozlúčiť sa s ním ako s priateľom, ktorý vždycky bol. A aby o bolo možné, musí najprv nájsť vnútorný pokoj.

A to jej trvalo desaťročia. Potom sa vrátila na Ásgard len aby znova s plačom utiekla a ponorila sa do hlbokej temnoty.