Mikaelsons are my family

4.

..."Ostatné už vieš." Vyrozprávala som mu kúsok mojej minulosti. Vlastne, iba zlomok mojej minulosti. Ešte veľa vecí o mne nevie.  Ani ja o nich, takže mi to nerobí problém. Myslím, že ani jemu.

"Takže, matka na nás uvalila zaklínadlo, aby sme zabudli, že máme ďalšieho súrodenca a teba prinútila nás nehľadať z toho dôvodu, že by si bola spolu s Niklausom veľmi nebezpečná. Dobre som to pochopil?" V rýchlosti zhrnul Elijah.

"V podstate." Potvrdila som jeho slová.

"Povedzme, že ti verím. Dá sa to zaklínadlo zrušiť?" Opýtal sa ma Elijah.

"Potrebuješ na to mocnú čarodejnicu a krv nás všetkých, ale áno, dá sa to zrušiť. Potom by ste si mali pamätať všetko."

"Takže potrebujeme moju, tvoju, Rebekinu a Niklausovu krv a k tomu ešte silnú čarodejnicu. Celkom jednoduché." Povedal.

"To nás zostalo len tak málo? Kol a ani Finn už nežijú?"

"Bohužiaľ nie. Postarali sa o to upíry v Mystic Falls. Myslím, že presne tých si sa pýtala na nás. Ale je to aj trochu komplikované. Oni v podstate žijú v dvoch čarodejníkoch. Ale to sa nepočíta, pretože to nie sú ich telá, však?"

"Nie, nepočíta sa to." Odpovedala som.

"Niiiklauuus!" Zakričal Elijah. "Máme hosťa. Poď dole!"

"Elijah, nemusíš tak kričať, ja ťa počujem." Povedal Nik.

Upriamil pozornosť na mňa. Naša podobnosť bola zvláštna. Mali sme rovnakú povahu a rovnaké oči. Farbu vlasov som však mala inú ako on. Nik ich mal sfarbené do špinavého blondu, ja som ich mala čierne ako havran.

"Pekné poobedie," začal, "čo vás k nám privádza?"

"Rodina. Privádza ma sem rodina." Jednoducho som odpovedala. Určite počúval náš rozhovor.

"Voláš sa?" Spýtal sa tým jeho typickým tónom.

"Keylian Mikaelson. Som tvoje dvojča." Usmiala som sa. Aj úsmev sme mali rovnaký, keby to niekoho zaujíma. 

"Dvojča hovoríš. Elijah, tipujem, že ty jej veríš." Pozrel sa na svojho brata.

"Sú len dve možnosti ako to zistiť. Buď pôjdeme za Davinou, alebo sa spýtame Esther."

"Esther? Akože našej mamy? Chcete mi povedať, že aj ona je ešte nažive?" Spýtala som sa.

"Obýva telo inej čarodejnice ako Kol a Finn." Odpovedal mi na moje počudovanie Nik.

"Úžasné. Ešte nejaký člen našej rodiny je nažive? Nebodaj tvoja dcéra?" Zaujímala som sa.

Nik si s Elijahom vymenili pohľady. Trafila som do čierneho.

"Počkaj, tvoja dcéra žije?" Spýtala som sa.

"Ak ťa to tak veľmi zaujíma, áno žije." Povedal bez záujmu Nik.

"To sa nebojíte Dahlie?"

"Koho?" Nechápavo sa na mňa pozreli.

"Máte problém. Naša rodina je zasiahnutá kliatbou. Každého prvorodeného si musí zobrať naša teta Dahlia. Matka jej niečo sľúbila a nedodržala to. Síce som nebola so svojou rodinou tisíc rokov, ale študovala som o nej. Hľadať som ju nemohla, ale sanžila som sa o nej zistiť všetko."

"Nič sa jej nestane. Je pod výbornou ochranou." Odpovedal Elijah.

"Ako to poriešime?" 

"Pôjdeme pozrieť našu mamu."

***********************************************************************************************

Nachádzame sa na nejakom cintoríne. Zatiaľ čo moji súrodenci v pohode prešli za bránu, mňa to nepustilo. Asi to tu bude posvätené. Bez pozvania nesmiem vstúpiť. Nik a Elijah sa na mňa pozreli a pochopili. 

"Jasné. Počkaj hneď sme späť." Povedal Elijah a spolu s Nikom išiel ďalej.

Chvíľu tu už stojím a ani jeden sa nevracia. 'Zapla'som super počutie. Počula som, ako sa hádajú.

"Ako vieš, že jej môžeš veriť?" Spýtal sa Nik Elijaha.

"Pretože vie veci, ktoré vie len rodina alebo len my." Nedal sa Elijah.

"Sám si počul, čo povedala. Čítala o našej rodine skoro tisíc rokov." Oponoval mu Nik.

"Pýtal som sa jej na veci, ktoré nie sú napísané ani v knihách o našej rodine. Vie o Henrikovi aj Freyi. A aj o tej kliatbe, o ktorej sme mi nevedeli." Argumentoval Elijah.

"A keď sa na ňu pozriem tak vyzeráte identicky až na tie vlasy. Máte rovnaké povahy, oči a úsmev. Musíš pripustiť fakt, že možno to je tvoje dvojča."

"Skončil si Elijah? Poďme radšej za tými čarodejnicami, aby ju pozvali dnu." Dohovoril Nik.

Fúha. Takto sa o mne ešte nikto nehádal. Som polichotená.

"Môžeš ísť dnu." Prišla ku mne nejaká baba.

"Vďaka." Odpovedala som jej a vstúpila do vnútra cintorína. To dievča ma viedlo k hrobke, pred ktorou stáli Nik s Elijahom.

"To vám trvalo." Usmiala som sa na nich.

Spoločne sme vstúpili do hrobky. Zmocnil sa ma pocit neistoty. Čo ak im Esther nebude chcieť povedať pravdu? Dýchaj Keylian. Kľud. Nevieš ako sa bude chovať. Upokojovala som sa. Navonok som však vyzerala pokojne. Ešte aby si mysleli, že som slabá. 

"Ach. Niklaus a Elijah. Moje deti. Čo vás sem privádza?" Povedala žena, černoška.

"Pravda matka. Chceli by sme vedieť, či vieš kto je toto dievča?" Ako vždy sa ujal slova Elijah a ukázal na mňa. 

Vyšla som z tieňa a usmiala sa na mamu, ktorá mi odoprela život s rodinou.

"Keylian." Zhíkla.

"Takže ju poznáš." Uškrnul sa Nik.

"Samozrejme, že ju poznám. Je to moja dcéra, ktorá by tu však vôbec nemala byť." Zazrela na mňa.

"No vieš, mami. Tvoje kúzlo som zlomila pred tridsiatimi rokmi. Odvtedy ich hľadám. Lenže oni si ma nepamätajú. Dúfam, že nám s tým pomôžeš."

"Drahá Keylian. Naozaj si myslíš, že ti len tak pomôžem. Na to, aby som ti zabránila byť s tvojou rodinou v jednom meste som mala dôvod. Ty a Niklaus nesmiete byť spolu. Nebezpeční ste boli už aj ako vlkolaci. Teraz ste pôvodní hybridi a už vás neviaže kliatba. Ste nebezpeční. Keď k tomu pripočítam Elijaha a Rebeku. Taká pohroma."

"Takže to je naša sestra. Moje dvojča." Povedal Nik.

"Áno Niklaus. Je. Nemôžem však dovoliť, aby ste boli spolu ako rodina."

"Vieš, matka. To nie je veľmi na tebe." Nik sa rozbehol a uhryzol ju do krku.

"Ideme." Zavelil Elijah.

Vyšli sme z cintorína. Zamierili sme na adresu kde bývajú. Boli sme v átriu, keď Nik konečne prehovoril.

"Vitaj v rodine, sestra." Podišiel ku mne a objal ma.

"Vieš, že som o päť minút staršia?" Ironicky som sa opýtala.

"Úžas. Ďalší starší súrodenec." Pousmial sa Nik.

"Máme čo doháňať," Elijah mi podal pohár bourbonu, "potom pôjdeme za Davinou. Alebo Kolom, snáď pomôže."

"To veru máme. Kto začne?"