Mikaelsons are my family

7.

..."A tým malilinkým myslím veľký." Povedal Nik....

"Nik, je to čo sme videli vôbec možné?" Spýtala som sa.

"Neviem."

"Niklaus, čo myslíš tým problémom?" Opýtal sa Elijah.

"S Keylian sme niečo videli. Ešte z pred obdobia premeny na upírov. V tú noc, kedy sme spustili kliatbu. (pozn. autora: viem, že v seriáli  Klaus spusti kliatbu až potom čo sa premenili, len som to pozmenila, aby mi to sedelo do deja) Mama nám vtedy rozprávala niečo o tom, že sme mali byť jeden, lenže sa narodili dvaja. A ešte keď sa o seba bojíme tak svet začne zamŕzať." Odpovedal Nik.

"Tak to je zaujímavé." Zapojila sa Bekah.

"A čo s tým budeme robiť?" Spýtal sa Kol.

"Budem sa snažiť aby sa o mňa Nik nebál."

"A ty zase o mňa."

"Presne tak. Snažte sa teda vyhýbať škandálom, pri ktorých by vás mohli chytiť, dobre?" Povedal nám Elijah.

"Pokúsime sa braček." Povedala som.

"Ale nemôžeme ti nič sľúbiť. Poznáš nás, teda mňa. Ale teraz aj Keylian. a ona je ako ja." Dodal Nik.

Zasmiala som sa a otočila sa na svojho staršieho brata. Očami som mu naznačila, že si budem dávať pozor. A dohliadnem aj na Nika. Vďačne sa usmial.

"No. Toto rodinné stretnutie by sme mali osláviť." Navrhla Rebekah.

"Nikdy neodolám dobrému alkoholu. Kam pôjdeme?" Spýtala som sa.

"Do Russeau's." Povedal Nik.

"Nepracuje tam náhodou Camille?" Opýtala som sa.

"Ako vieš o Camille?" Zmätene sa opýtal Nik.

"Pýtala sa jej na teba keď prišla." Odpovedal Elijah.

***********************************************************************************************

Pili sme už asi desiatu tequillu. Smiali sme sa z plných pľúc a mala som pocit, že už dlho neboli takto šťastní. V dave som uvidela známu tvár. To nie je možné. Nevidela som ju hádam stopäťdesiat rokov a ešte k tomu my umrela v náručí. Asi mám toho už dosť. 

"Idem na čerstvý vzduch." Povedala som a vyšla z baru. Zhlboka som sa nadýchla a zavrela oči. Počula som za sebou zvuk krokov, ale oči som nechávala zatvorené. Osoba bola už pri mne, keď som sa otočila a vrazila jej. Ruku mi však zachytila vo vzduchu.

"Ach. Také vrelé privítanie som fakt nečakala." Povedal povedomý ženský hlas.

"Mir. Ale... Ako je to možné. Videla som ťa zomrieť. Pochovala som ťa." Nemala som slov. 

"Niektorí ľudia, nebudem menovať ktorí, mi pred smrťou dali upírsku krv. Potom keď ma zabili a ty si ma pochovala, mi dali napiť sa ľudskej krvi. Voi'la. Tak je to možné."

"Ale prečo by premenili práve teba?"

"Lebo vedeli ako ma môžu neskôr využiť. Vieš, roznieslo sa, že sa Klaus vrátil do New Orleans a jeho dvojča ho hľadá. A kde si ty, tam je problém. A kde je problém sú oni. A kde sú oni som ja. A tak ďalej. Je to nekonečný cyklus násilia a vojny medzi nimi a tebou. Veď vieš."

"Stále to nevysvetľuje prečo si sa ukázala práve teraz." 

"Aby si ma zoznámila s rodinou, samozrejme. Chcem ich spoznať." Uškrnula sa.

"Mala by som sa vrátiť dovnútra. Možno tomu neveríš, ale rada som ťa videla Mir."

Vošla som naspäť do baru a sadla som si k Nikovi. 

"Musím vám niečo povedať. Asi ma dobehla minulosť. Dosť zlá minulosť."

Dlho nevyšla kapitola, ale hlásim sa Vám s novou. Je tu trochu málo akcie a je celkom krátka. Dúfám však, že sa Vám páči. Vidíme sa pri ďalšej. Do komentárov píšte čo si myslíte o Mir a kto sú oni. Vaša Vivien