Príbeh o sirote ku ktorej osud nebol moc milí. No aj napriek svojmu osudu sa snažila byť sama sebou. Dokáže s týmto osudom nájsť svoju pravú lásku a pravých kamarátov? Predsa len je to už viac ako 17 rokov od smrti jej rodičov ktorých nepoznala.
Zase som sa zobudila do úžasného rána. Od babkinej smrti už prešlo niečo vyše roka a keďže nestihla na mňa prepísať byt, tak som sa musela odsťahovať preč. Bolo to pre mňa ťažké. Nenašla som žiaden byt v okolí mojej školy a nikto s „kamarátov,, mi nepomohol. Odsťahovala som sa teda do Soulu kde už bývam necelí týždeň. Už som si stihla dať aj prihlášku na tri stredné školy ktoré som mala po blízku. Dneska už iba čakám na listy o prijatí a potom sa rozhodnem na ktorú pôjdem. Aktuálne som na bite, no už ma to tu akosi prestáva baviť. Myslím si že je na čase zbaviť sa nudy a preskúmať poriadne okolie tohto mesta. Možno si nájdem konečne nejakých kamarátov. Zobrala som si teda svoje veci a išla som sa osprchovať. Ako outfit som si vybrala toto:
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Už som sa pomaly prechádzala parkom. Toto mesto má naozaj niečo do seba. Park bol nádherný, vždy som sa zaujímala takéto veci a celkovo o veľa iných. Možno preto som bola samotárka a nikto sa so mnou moc nechcel baviť. Popri chodníku boli rozložené lavičky a na chvíľku som si tam sadla. Oproti mne bolo akurát ihrisko. Dalo sa využiť na veľa rôznych športov, ako je basketbal, volejbal alebo iné hry s loptou. Dneska tam akurát hrajú nejaký chalani basket, rozhodla som sa ich chvíľku pozorovať a v tom som si medzi nimi všimla, ako tam sedí jedna baba na lavičke. Vyzerala celkom smutne. Nedalo mi to a podišla som ku nej. „Ahoj!“ povedala som slušne a ona sa na mňa pozrela prekvapeným pohľadom. „Ahoj! Potrebuješ niečo?“ „Nie. Len som sa chcela s niekým zoznámiť.“ Povedala som trochu smutne. Bála som sa čo mi odpovie. „Ouuu. Prepáč, ja som Feith.“ „Ahoj Feith, teší ma, ja som Yunso.“ „Máš pekné meno. Odkiaľ si? A sadni si, nerada sa s niekým rozprávam keď stojí!“ „Ouu, jasné. Som z Osanu. Prisťahovala som sa tu ani nie pred týždňom.“ „Wouuu, tak to je super. A prečo si sa sem presťahovala? Vraj v Osane je to fajn!“ „Hej je to tam fajn, ale zomrela mi babka a ja som nemala kam ísť lebo ma vyhodili z bytu a v okolí nebol už žiaden voľný, a keď aj bol tak bol príliš drahý.“ „Tak prečo nebývaš s rodičmi?“ pri tejto otázke som už nechcela ani ceknúť, no aby som si našla aspoň jednu kamarátku tak jej to poviem. „Ja svojich rodičov nepoznám.“ „Ježíš, prepáč, nechcela som sa ťa nejako dotknúť! Takže ty si sirota?“ „To je v poriadku a hej som. Keby nemám babku tak by som bola v deckom domove, ale ona sa ma ujala. Teraz už mám osemnásť a asi pred rokom mi umrela.“ „To mi je naozaj ľúto. Vieš čo?! Nie som moc spoločenská a pomaly s nikým sa nebavím, ale my dve môžeme byť kamarátky, súhlasíš?“ „Jasné! Budem len rada!“ „Dobre.“ „Inak, môžem sa spýtať prečo sa stále pozeráš na tých chalanov?“ „Ouuu, tak to sú chalani z mojej školy, chodia sem každý deň po škole. Vždy ich tu sledujem, hlavne toho jedného.“ Ukázala na chalana ktorý vyzeral ako malé dieťa. Bol celkom zlatý. „Kto to je?“ „Volá sa Lee Félix a je to dosť tajomný chalan, každá baba chce totiž zistiť jeho zlú stránku.“ „Prečo? Nestačí im taký aký je?“ „Práve že nie, chcú len vedieť či dokáže byť aj ten typ ktorý sa roby drsným a nepočúva učiteľov.“ „Takže, ty ho pozoruješ len preto?“ povedala som a nadvihla som obočie a do toho som dala zvedavý ksicht. „No tak to nech ťa ani nenapadne Yunso! Nie nepáči sa mi!“ keď to hovorila tak začala hádzať okolo seba rukami. Ja som sa na nej musela zasmiať. Po chvíľke sledovania tých chalanov sa na nás Félix pozrel. Feith sa v ten moment postavila a potiahla ma za ruku. „Kde ma to vedieš a prečo ideme odtiaľ preč? Nie si rada že si ťa všimol?“ „Práve to je ten problém, keď si ma vždy všimne tak utečie od kamarátov. Potom keď som v škole tak sa každý na mňa pozerá ako na vraha.“ „Jaaaj. Inak na akú školu to ty chodíš?“ „Ale jedna blbá jazyková škola je spojená s umeleckou.“ „Jaaaj, ja som si na jednu takú dala prihlášku, možno budeme spolu chodiť na tú istú školu!“ „To by bolo fajn, aspoň by som tam nebola jediná ako čudáčka. Myslím v dobrom.“ „To je v pohode.“ S Feith sme sa rozprávali ešte dlhú dobu a potom som išla domov. Naozaj to bol zvláštny pocit byť teraz sama a vedieť sa o seba postarať sama. Mám síce tetu ktorá je extrémne bohatá, ale bojím sa ju poprosiť o pomoc. Za ten čas si nájdem nejakú prácu a budem sa snažiť splácať ubytovanie a školu, aj keď to bude veľmi náročné.
