𝑰 𝒘𝒂𝒏𝒏𝒂 𝒃𝒆 𝒎𝒚𝒔𝒆𝒍𝒇

2.❤️

Už je druhý deň ráno a ja som si ako vždy spravila svoju hygienu. Zrazu mi na telefóne zazvonila správa. S uterákom na sebe som sa priblížila ku stolíku a zobrala som telefón do rúk. Napísala mi Faith.

Feith: „Ahoj, dneska ideme vonku a ukážem ti jedno super miesto. Čakám ťa o 10:00 v parku.”

Na to som jej odpísala iba OK a išla som do sprchy. Pozrela som sa na hodinky a už bolo okolo 9:15. Rýchlo som sa obliekla a vyšla som von. Počasie dneska bolo trochu pochmúrne a daždivé. Dúfam že na mieste kde chce ona ísť nebude pršať. Cestou do parku som prechádzala cez prechod. Nevšimla som si však jednu vec. Semafor nefungoval. Spokojne som si išla cez prechod, keď v tom som započula hlasné trúbenie auta a posledné čo som mala pred očami boli svetlá ktoré sa odrážali od mokrej cesty. Niekto má však stihol stiahnuť a keby sa tak nestalo tak som mohla byť na mieste mŕtva. Na zemi som ležala v kĺbku a vedľa mňa ešte niekto. Auto zastavilo a ten typek vstúpil z auta. Začal po mne kričať, no ja som zo šoku nevnímala. Nie že by sa ma spýtal či som v pohode, nie! On musel začať po mne kričať. Z ničoho nič som však započula chlapčenský hlas. „Hej! Si v poriadku? Poď, pomôžem ti postaviť sa.” povedal a pomaly mi pomáhal zo zeme. Keď som už bola na nohách pozrela som sa na neho. Bol veľmi pekný a zdá sa že aj milí. „Nabudúce nech ta tvoja úžasná kamarátka dáva pozor!!” začal kričať na toho chalana ten typek. „A vy sa láskavo prestane do každého navážať a zmiznite! Nepotrebujem vám rozmlátiť papulu! Asi vás neučili že keď sa niečo takéto stane tak sa nemáte takto správať!” začal po ňom kričať ten chalan. Mne sa v ten moment trochu zamotal hlava a skoro som spadla na zem. On ma však zachytil a pomohol mi prejsť na chodník. Typek vliezol naspäť do auta a odišiel preč. „Si v pohode? Je ti zle?” „Ouuu, som v pohode, len sa mi trochu točí hlava. Ďakujem ti za záchranu.” „To nič nebolo. Nabudúce si však dávaj na tomto prechode pozor. Veľmi často tu totiž nefunguje semafór!” „Budem si pamätať.” prešiel mi po tváry rukou a dal mi vlasy za ucho. Bola som úplne mokrá a on tak isto. „Poď so mnou, nemôžeš tu takto sedieť lebo prechladneš!” povedal mi a potiahol ma za ruku. Prišli sme ku jednému drahému autu. Bol Chevrolet  Camaro a vyzeral takto:

„Počkaj, do toho nemôžem nastúpiť, len ti ho zničím!” „Neboj sa, je to v poriadku, zaveziem ťa domov!” povedal a keď sadol do auta tak naštartoval. Ja som tam ešte chvíľku stála v tom daždi, až kým mi neotvoril dvere z vnútra. „Tak už si sadni!” ja som si teda sadla. Nemala som asi na výber lebo bol dosť doterný. On sa pomaly rozbehol a išli sme smer môj dom. V aute chvíľku vládlo dosť veľké ticho, no nakoniec to prelomil on. „Odkiaľ si? Ešte som ťa tu nevidel!” „Ja som z Osanu a len pred týždňom som sa sem nasťahovala.” „Jaaaj, a ako sa voláš?” „Volám sa Yun-So a ty?” „Heh...myslím si že časom sa to dozvieš aj sama. Potom ma budeš neznášať. Ale mám pocit že si v pohode baba, len keby si nebola taká hanblivá.” „Niesom hanblivá, len si potebujem zvyknúť na nových ľudí a na nové mesto, nič viac.” „Jasné, chápem.” povedal a usmial sa popod nos. Ja som sa zasmiala tiež. „A kde to presne bývaš?” „V hentej bytovke.” ukázala som mu na modrozelenú bytovku a on mi zastavil vedľa vchodu. „Taaak...nechceš ísť na chvíľku hore, dám ti uterák a môžeš sa u mňa osprchovať a usušiť.” „To nieje potrebne, ale ďakujem za pozvanie. Dúfam že sa čoskoro uvidíme Yunky!” „Tak teda ahoj!” „Ahoj!” rozlúčila som sa s chalanom, ktorého meno ani nepoznám. Vyšla som na štvrté poschodie a snažila som sa otvoriť si dvere, no ako keby sa zasekli. „Do rirti! Sprostý kľúč, čo sa neotočíš?!” rozčuľovala som sa na chodbe. V tom sa otvorili susedné dvere. „Chceš pomôcť?” ozval sa chlapčenský hlas. Ja som sa otočila a predomnou stál Félix. „Ammmm....zasekli sa mi dvere a nejdú mi otvoriť.” „Ukáž, toto robí aj mne. Musíš nadvyhnúť trochu dvere, potom zatočíš kľúčom a dvere sa ti otvoria.” povedal Félix a ukázal mi ako sa toť robí. Otvoril mi dvere a ja som mu za to poďakovala. „Ďakujem, neviem ani prečo, ale dneska mám naozaj na všeličo šťastie.” zasmiala som sa a on trochu tiež. „Prečo?” „No dneska som spoznala jendu kamarátku a keď sme sa rozlúčili, tak som išla domov a začalo pršať. Ako som išla cez jeden prechod tak ma skoro zrazilo jedno auto, no zachránil ma jeden chalan, ktorého meno do teraz nepoznám. A teraz tieto dvere.” „Počkať, spomínam si na teba! Sedela si s Feith na lavičke v parku keď sme hrali basketbal!” „Ouuu, áno to som ja.” povedala som a chytila som sa za hlavu. „Teší ma, som Félix, aj keď Feith ti o mne už určite niečo povedala.” „Ouu, iba to že si tajomný, ale mne taky teda nepripadáš.” „No jasné, ako vždy musí každá baba toto o mne povedať. Inak, na akú školu chceš chodiť?” „Fuuh, dala som si na tri školy, ale zatiaľ mi neprišla pošta, dosť ma to štve!” „Myslíš táto?” podišiel ku svojim dverám a podal obálku s razítkom umeleckej školy. „Ouuu, áno. Ako to že je u teba?” „Poštárka sa asi pomýlila a hodila to do mojej schránky.” „Naozaj ďakujem.” „Nemáš za čo. Hocikedy môžeš zaklopať a ja ti pomôžem.” „Ty bývaš sám?” „Nie bývam s mojou mamou, ale ona býva stále na cestách, teraz je niekde v New Yorku.” „Ahaa.” „Keď chceš tak sa môžeme zajtra ísť prejsť von, zoznámim ťa s nejakými mojimi kamarátmi a ak chceš tak môžeš zobrať aj Feith.” „Jasné, veľmi rada pôjdem.” „Dobre, tak sa zajtra vidíme a povieš mi či ťa zobrali na moju školu.” „Počkať, ty chodíš na umeleckú tiež?” „Hej. Budeme spolužiaci.” „Ale ja som asi od teba mladšia než ty!” „Noo, ale ja som na základnej škole prepadol, takže som o ročník nižšie.” „Tak dobre, zajtra ti poviem verdykt.” „Dobre, a inak ty si mi nepovedala svoje meno!” „Jooj, prepáč. Volám sa Yun-So.” „Teší ma. A dobrú noc!” „Dobrú!” v ten moment som zavrela za sebou dvere. Veci som si odložila na posteľ a išla som do sprchy. Keď som sa vrátila tak som si dala nabiť telefón a ľahla som si do postele. Ani neviem ako a hneď som zaspala.

Trochu dlhšia ale čo už. Dúfam že sa zatiaľ páči.🥰❤️🙈