Nájdem ťa, láska!

Fort Cheston

Pohľad Mirael
"Pani Mia Lee, vítajte vo Fort Cheston. Váš domček má číslo 44."
"Hýbte sa Peter a Mirael."
"Jasné mama, už idem, len ma bolia nohy."
"Čo sa deje Mirael?"
"Ide o Roryho, neozval sa mi už dlho.
"Neboj Mir, určite je so svojou rodinou. Videla som ich, sú pri chatke číslo 40."
"To fakt? Bežím tam, objať Roryho."

Išla som tam z nádejou, že tam uvidím stať Roryho. Ale už z diaľky vidím, že tam on nie je. Milujem ho veľmi, ale nedokážem mu to povedať. A teraz, keď je táto apokalypsa, tak asi je už našej láske koniec. Ľutujem, že som mu to ten večer nepovedala. Ľutujem veľa vecí, ale Rory je môj anjelik. Ľutujem len chvíle ktoré trávim bez neho.

"Katy, kde je Rory?"
"Ach Mirael, vďakabohu, že si v poriadku. Rory tu nie je, ale mamka mu nechala odkaz, kde nás nájde. Neboj, príde.
"Už sa mi neozval dlho. Bojím sa o neho. Naposledy som s ním bola večer predtým, čo sa všetko posralo."
"Preto mu to tak dlho trvalo." Ozvala sa pani McLinnova.
"Áno, prepáčte mi pani McLinnova."
"Nič sa nedeje, som rada že si ho vytiahla vonku, okrem práce nechodí takmer nikam. Mimochodom, akú máte chatku, aké číslo?"
"Číslo 44, prečo?"
"Je s vami tvoja mamka?"
"Áno, je. Momentálne je s ockom. Takže kľudne za ňou choďte."
"Max, idem za Miou. Vrátim sa neskôr."
"A veci mám vybalit ja?"
"Samozrejme, že vy. Philip pomôž ocovi."
"Áno mama. Ale prvé si vybalim svoje veci."
"Nech to netrvá večne."
"Vravíš to, akoby si išla zajtra do práce."
"Bez rečí Philip."
 
Trochu som sa ešte rozprávala z Katie, keďže som sa cítila sama. Katie bola taktiež smutná, keďže jej chýbal Rory, rovnako ako mne.

"Katie, nič sa neboj. Rory bude určite v poriadku, verím že už je na ceste. Ja som prišla domov skôr o pol hodinu ako Rory. Akurát evakuovali našu ulicu. Nebude ďaleko."
"Ďakujem Mirael, že sa ma snažíš utešiť, ale vidím na tebe, že ťa to bolí, že ti chýba."
"Tak samozrejme, že mi chýba, milujem ho. A ľutujem, že som mu to nepovedala ten večer. Bojím sa, že ak nedôjde, stratím ho navždy. Preto verím, že príde. Kým mi bije srdce živo, viem že je Rory v poriadku."
"Ach Mir, on ťa tiež miluje strašne veľmi. Určite sa o teba bojí."
"Rory má miluje?" Povedala som so slzami v očiach, pretože som to nečakala.
"Samozrejme, a neplač Mir. Budete v poriadku. Všetko bude v poriadku. Neboj."
"To dúfam, dnes asi nezaspím."
"Prečo nie? Mala by si."
"Veď keď si mi povedala, že ma miluje. Som natešená."
"Tak to je super, som rada, že máš radosť. Ale mala by si sa vyspať. Boh vie čo nás čaká na zajtra. Neverím tomuto miestu moc. Mám z toho divný pocit."
"To nie si sama, ja tu dlho nezostanem. Čoskoro odídem."
"Kam by si šla?"
"Ak sa Rory neukáže do zajtra, ja odchádzam."
"Mir, neblázni prosím ťa, Rory príde."
"Dobre Katie, počkám teda na neho. Keď príde, daj mu vedieť, že som ho hľadala."
"Samozrejme, dám. Mali by sme už ísť spať, večer nie je nikdy bezpečný. Iba v pohodlí domova."
"Nestraš má prosím, vieš čo sa mi stalo."
"Prepáč, zabudla som na to."
"Dobrú Katie."
"Dobrú Mirael."

Išla som späť, do našej chatky. Akurát som oproti stretla pani McLinnovu. Porozprávala sa s ňou trošku, až pokiaľ na mňa mamka nezakricala. Vošla som do chatky, bolo tam príjemné teplo. Povedala som rodičom, že idem spať a popriala im dobrú noc. Videli, že mi niečo je, ale samozrejme neriešili to. Ach Rory, chýbaš mi.

Tak, konečne sme sa dozvedeli, čo je z Mirael. Počká si na Roryho, alebo bude zvedavá a odíde?