My Best Friend's Brother

04 - My Best Friend's Kitten

Po tom, čo strávil piatok a sobotu u Bennettovcov doma, sa rozhodol v nedeľu ráno vstať skôr a po svojich sa pobrať domov. Vedel, že ak by počkal kým sa zobudia, Felix by ho prehovoril, aby zostal aspoň do večera. Ale to Zion nemohol dopustiť. Svoju matku nevidel od štvrtkového večera odkedy odišla. A keďže aj on strávil mimo ich bytu dva dni, vedel, že ak jeho mama medzitým prišla domov, nebude spokojná, keď zistí, že ani on nebol doma. Nemala totiž rada, keď jej syn trávil toľko času v dome jej bývalých priateľov. Pripomínalo jej to, že oni mali všetko a dokázali sa postarať o vlastnú rodinu. Zatiaľ, čo ju opustil chlap, ktorý jej najrpv spravil decko a neskôr jej hodil na krk aj dlhy.

Preto sa teraz unavený čiernovlasý chlapec ponáhľal na svojich krátkych nohách do horšej časti mesta. Ranný jesenný vzduch bol chladný; tráva bola pokrytá rosou a obloha hýrila žltooranžovými farbami. Chlapec vedel, že toto slnečné počasie už nepotrvá dlho a onedlho slabé slnečné lúče vystriedajú studené kvapky dažďa.

Svoju rýchlu chôdzu zmenil na beh, keď si uvedomil, že mu to trvá pridlho. Nakoniec cesta, ktorá mu zvyčajne trvá niečo cez 40 minút, zabrala len necelých 25. Zion nebol práve športový typ, ale vedel, že čím dlhšie mu potrvá sa vrátiť domov, tým je väčšia šanca, že jeho matka zistí, že bol preč. Preto prekonal svoju nechuť voči behu a celkovo aj k inej športovej aktivite a zašprintoval ešte aj po starom požiarnom schodisku. Keď v piatok ráno odchádzal do školy nechal okno vo svojej izbe otvorené presne pre tento prípad.

Keď prekročil parapetu okna, mohol sa konečne vydýchať. Bol si istý, že takýto druh tréningu by ho bol zabil, keby ho mal postupovať každý deň. Nabudúce si nastaví budík na skoršiu hodinu, aby sa vyhol takejto nepríjemnej situácii.

Po vydýchaní sa, konečne nabral odvahu opustiť svoju izbu pozrieť sa, či sa jeho "zákonný zástupca" vrátil. A veru, že vrátil. Jeho mama opäť ležala na gauči, ale tentoraz našťastie nebola pokrytá zvratkami. Síce jej oblečenie bolo dotrhané a špinavé ako zvyčajne, ale Zion sa tým neobťažoval. Namiesto toho sa ju rozhodol zobudiť a zistiť kedy prišla, aj keď si bol istý, že prišla len v noci. Minimálne v to dúfal, pretože by to znamenalo, že nezistila, že bol preč. 

„Okaasan." zatriasol ňou raz.

„Okaasan?" zatriasol ňou dva razy.

„Okaasan!" zatriasol ňou o niečo silnejšie a taktiež zvýšil hlas.

„Nani?" zabručala nakoniec jeho matka.

„Ohayou!" pozdravil ju a pomohol jej do sedu. „Kedy si prišla?"

„Nani? Nie tak nahlas!" pretrela si svoje čokoládové oči, ktoré boli teraz podliate krvou.

„Gomenne." ospravedlnil sa, aj keď vedel, že nehovoril vôbec nahlas. „Dáš si niečo jesť?"

„Biiru." snažila sa postaviť, ale nakoniec jej s tým aj tak musel pomôcť Zion.

„To nie je jedlo, okaasan." povzdychol si.

„Nepoučuj ma a radšej mi pomôž!" tentoraz zvýšila hlas ona, aj keď pred chvíľou žiadala o ticho.

Zion jej teda pomohol prejsť do jej spálne, ktorej podlaha bola pokrytá prázdnymi fľašami od alkoholu; škvrnami, o ktorých netúžil vedieť, čo sú a niečím, čo pripomínalo hladkú múku. Mame pomohol do postele a pobral sa do kuchyne s úmyslom jej spraviť raňajky. Ale ako prechádzal okolo otvorených dverí svojej izby, začul tichý ťukot o sklo. Keď vošiel zbadal, že do okna mu priletujú malé štrkové kamienky. Vedel, kto tie kamienky hádže ešte skôr ako sa priblížil k oknu.

Dolu na chodníku stál Stevie, jeho druhý najlepší kamarát. S pravou rukou hádzal štrk a s tou ľavou dribloval basketbalovou loptou o rozbitý chodník. Keď si Ziona všimol, kamene zahodil a rukou mu naznačil, aby zišiel dolu. Čiernovlások mu hlavou zakýval na súhlas s náznakom, že hneď bude tam.