I LOVE him? 2

4. KAPITOLA

Jane pov.
Pozerala som si na mobile fotky, ale aj videá s tým Jungkookom vyzerám tam šťastne.
Mám teda veľa tých fotiek aj s BTS aj s Jennie a dokonca som došla aj do doby kedy som ešte údajne bavila s EXO, stále som tomu nevedela uveriť.
Tie videá boli tak milé a najbližšia fotka s Jungkookom bola táto:

(Ospravedlňujem sa za to, že na každej fotke má iné vlasy, ale tak dúfam, že to chápete.💜)

Mám rada prechádzky a fotenie, som fakt šťastná, len s toho, že to vidím, dúfam, že si spomeniem aj na zážitky.
V tom niekto zaklopal na dvere a vytrhol s mojich myšlienok, do vnútra vošiel Jungkook s, ružami?
Bola som milo prekvapená.
Vždycky, keď ho vidím cítim, ako moje srdiečko silno bije a moje ruky sa začnú pomaly potiť.
,,Ahoj." Povedal jemným hlasom
,,Ahoj."
,,Tak doniesol som ti ruže, voňajú ako, ty," zahľadel sa do mňa
,,A jednu som ti zobral zo skrinky, ktorú si dostala o do mňa na výročie."
Položil mi ich opatrne na stôl a celý čas zo mňa nespustil oči.
,,Ďakujem, je to od teba milé."
,,Nemáš za čo ďakovať. A viem, že to je možno zvláštne sa pýtať, ale spomenula si si na niečo?"
,,Spomenula."
,,A na čo?" Sadol si na stoličku vedľa postele a nedočkavo čakal na moju odpoveď
,,Na naše prvé stretnutie. V tej uličke, keď sme sa stretli, vtedy sa mi pri tebe prvý krát objavili motýliky a skutočne som k tebe niečo začala cítiť. Som rada, že som si spomenula na ten pocit na tú prvú chvíľu." Celý čas ako som to vravela som sa usmievala, celkom som sa červenala, cítila som, že som taká nervóznejšia, hovoriť o takých veciach, je to celkom zvláštne, teda pre mňa, čakala som, že sa bude smiať, ale nestalo, skôr sa milo sčervenal.
,,Ja som rád, že na teba nikdy nezabudnem a každú spomienku, každú chvíľu, každý pocit, každý tvoj úsmev si budem navždy pamätať. A je to všetko na čo si zatiaľ spomínaš?"
Bože je tak sladký, niečo také som dosiaľ nepočula, teda zrejme, nepamätám si na to.
,,Zatiaľ áno." Nechcela som mu zatiaľ spomínať na tú chvíľu ako som sa sem dostala.
Ani neviem ako sa to stalo a cítila som príjemne chladnú slzu ako mi steká po líci. Bola som s toho celkom zmätená a nie len zo svojej reakcii...
Sara vždycky príde na čas, a tak tomu nebolo ani teraz.
,,Jane, mám tvoje výsledky, môžem to povedať aj teraz, či sa chceš o tom porozprávať v súkromí?" Rýchlo som utrela slzu a pozrela som na Jungkooka, ktorý začal byť nervózny, pomaly som mu chytila ruku a usmiala, jemne mi ju stisol a úsmev mi opätoval.
Neviem prečo som ho chytila za ruku, skrátka som to tak cítila a mne bolo príjemnejšie počúvať moje výsledky a zvierať, od menšieho stresu, niekoho ruku.
,,Môžeš."
,,No, takže už vám to poviem hneď, nemajte obavy, tvoj stav sa zlepšuje a zajtra by sme ťa mohli pustiť."
,,Takže už budem môcť normálne chodiť do školy? A normálne žiť? Myslím tým žiadne obmedzenia, ani nič podobné."
,,Jasné, že môžeš, len budeš chodiť každý týždeň na kontroly."
,,Bože do školy." Oni sa zasmiali, ale ja som to myslela vážne.
Ísť do školy medzi ľudí, ma nejak neťahalo a už vôbec nie ktorých nepoznám, kto vie aké tam mám známosti alebo vzťahy s ľuďmi.
,,Môže sa ísť prejsť vonka?" Spýtal sa Jungkook
,,Radšej ešte nie, ale môžte sa sa prechádzať po nemocnici." Obidvaja sa na mňa pozreli
,,Čo je?" Spýtala som sa
,,Chceš sa ísť prejsť?"
,,Tak ja vás nechám." Povedala Sara a odišla, Jungkook sa na mňa stále pozeral
,,Rada sa prejdem."
,,Super a ináč doniesol som ti nejaké čisté veci s domu." Usmial sa na mňa a dal veci na stoličku.
Pomaly som sa postavila, ale zatočila sa mi hlava a ja som padala, ale našťastie tam bol, on, aby ma včas zachytil.
,,Odprevadil by si ma prosím ťa do kúpeľni?"
,,To je samozrejmosť."
Pomaly ma za ruku odprevadil do kúpeľni, podal veci a zatvoril dvere.
Potrebovala som sa aspoň trochu dať dokopy.
Učesala som si vlasy, lebo som vyzerala akoby som teraz vstala, dala som si korektor a špirálu, úprimne mi chýbalo sa maľovať a som rada, že na svoju make-up rutinu, nezabudnem, na to až príliš poznám seba, aby som na to zabudla.
Vyšla som s kúpeľni a hneď sa postavil zo stoličky a podal mi ruku.
,,Zvládnem to." Povedala som milo
Otvoril mi dokorán dvere a pomaly sme vyšli s izby, oči mi išli celkom spomalene, na to, ako som sa hýbala celkom rýchlo.
Videla som kútikom oka ako už úplne čaká kedy mu podám tú ruku.
,,Neusmievaj sa tak, ja to zvládnem." Začali sme sa doťahovať
,,Však ja ti verím. Si taká ako vždy, nedáš si povedať a učíš sa z vlastných chýb."
,,Vieš čo, keď ma tak dobre poznáš. Tak čo mi tak povedať niečo o sebe, lebo ako vidím tak ty ma poznáš dokonale, ale ja teba nie."