I LOVE him? 2

5. KAPITOLA

,,No čo ťa také zaujíma?"
,,Taak, keď už si môj priateľ, tak potrebujem o tebe vedieť všetko, nepotrebujem chodiť s uchýlom." Ťukla som ho lakťom a na to sa zasmial
,,Vieš čo, som úchyl, ale do teba."
,,Ou, tak aj to ma zaujíma."
,,To teda nechceš vedieť." Zasmiala som sa, nevedela som čo si mám pod tým myslieť, ale môj úchylny dvojzmysel to za mňa vyriešil.
,,Počkaj, chcem využiť túto poznávaciu chvíľku a povedať ti, že ťa nepoznám až tak dokonale, nikdy si mi nespomenula tvojich rodičov."
,,Noo, nerada o tom hovorím, preto som ti to nepovedala a zrejme nikomu okrem Jennie a jej rodiny. Kde začať... Mala som mamu, otca a sestričku. Boli taký úžasný. Moja mama mi vždy robila ráno palacinky so šľahačkou, bola ku mne vždy milá a bola aj zároveň ako moja kamarátka. Môj otec, bol prísny, ale bola s ním vždy zábava, vždycky ma rozosmial a pochopil. A moja sestra? Ten jej úsmev mi veľmi chýba, roztomilý úsmev, ktorý keď uvidím usmievam sa aj ja, mala len 5 rokov, a všetko sa pokazilo, keď, keď k nám večer prišli nejaký ľudia. Proste len tak vykopli dvere a začali kričať. Hrozne som sa bála, nechápala som, bože mala som len 12. Povedali nech si kľakneme a nemáme sa hýbať. Tí ľudia si dovolili vyberať, naše životy. A otec išiel ako prvý, bez hocijakého premýšľania ho zastrelil a mama sa neovládla a išla k nemu, a zastrelili aj ju. V tom sa všetci pozreli na mňa. Stále som kľačala bez pohnutia, len slzy mi stekali dole po tvári. Moja sestra...nechápala, ako len mohla. A tak sa hodila o zem a začala plakať, upozornili ju nech je ticho, ale bola predsa len dieťa. V tom začali mieriť na mňa, išli ma streliť, ale sestra sa postavila a objala ma. A tým zasiahli ju, a nie mňa. Zrazu prišla polícia, všetci ľudia odišli, utiekli a ja tak isto. Išla som k Jennie a bývala u nej, mala som najlepší život a behom pár minút sa všetko zničilo."
V tom ma objal, bolo to také súcitné, ja som len stála.
,,Mrzí ma to, ale som rád, že si mi to povedala, musí to byť pre teba ťažké a chápem prečo si mi to nepovedala."
Dala som mu ruky na chrbát a jemne pohladila.
,,A čo tvoja rodina?" Prerušila som ticho a odtrihli sme sa od objatia.
,,V skratke som bol jedináčik a mama a otec mi zomreli, lebo ich zabila jedna mafia." Nechápala som ako to mohol takto vysypať, ale zrejme o tom nerozprával prvý krát
,,Mafia? Bože, to mi je ľúto, nechápem ako tý ľudia môžu, zabíjať."
,,Počkať, ty si nespomínaš, že si v ga," sekol sa
,,V ga čo?"
,,V garáži."
,,Čože?"
,,Nooo, nič, že si bola v garáži, jedného dňa, sme tam niečo robili, na aute, pomýlil som sa, prepáč. Bolo to odveci."
,,Aha?"
Že som bola v garáži, WTF....
Jungkook pov.
Fakt ma nič iné nenapadlo okrem garáži a ona si nepamätá, že bola v gangu/mafii???!
A toto jej ako normálne vysvetlím? Keď si to nevie ani predstaviť...
,,Čo robíš vo voľnom čase?" Vytrhla ma s myšlienok
,,Trávim čas s chalanmi a najmä s tebou."
A zabíjam, ale to je teraz vedľajšie.
,,Aha a ako sa má Jennie?"
,,Dobre, neviem mohla by ťa prísť pozrieť, ale zobrala to veľmi zle, keď sa o tebe dozvedela."
,,Aha, to ma mrzí."
,,A pozdravujú ťa aj chalani, všetci sa na teba tešia."
,,To je od nich milé aj ja sa na nich veľmi teším, aj keď si na nich veľmi neviem spomenúť. A prečo nemôžu prísť sem? Myslím najmä Jennie." Zvedavá ako vždy.
,,Neviem, keď som sa rozprával so sestričkou tak mi povedala, že len ja, lebo viac ľudí by si možno neuniesla, že by to bolo na teba priveľa."
,,Ahaa, a Jungkook?"
,,Áno?"
Celkom som znervóznel, úprimne som bol celkovo pri nej teraz nervóznejší, musím si ju teoreticky opäť získať.
Je teraz trošku iná, viac nevinná, nechápavá a o to ju mám viac rad, predsa spoznám jej ďalšiu stránku, ale aj tak...
Nejako som sa zamyslel a premýšľal, nad tým čo sa deje, v akej som situácii, že moja priateľka si nepamätá a ja samozrejme ako jej najlepší priateľ, jej pomôžem aby si vzpomemula, aspoň budem robiť pre to všetko.
Postavila sa mi do cesty a rýchlo som zastavil.
,,Ešte koľko krát sa ťa mám pýtať?" Pekne sa zasmiala, to je zrejme prvý krát od tej nehody.
,,A čo si vravela? Prepáč nevnímal som."
,,Všimla som si, a pýtala som sa, že či by sme už nešli naspäť, lebo sa celkom cítim unavene."
,,Chápem, tak poďme."
Otočili sme sa a išli do jej izby ako chcela.
Chcel som ju chytiť za ruku, ale nechcem ju veľmi náhliť, predsa ju už poznám, a spomínam si keď na mňa dávnejšie vyletela pri obede.
~flashback~
Prišiel som okolo nej a pritom ju pohladkal po vlasoch, zo zadu, mala ich také jemné.
Postavila sa a podišla ku mne.
,,O čo ti ide?" Pozrel som sa na ňu nevinným pohľadom pri jej otázke
,,Čo? Však nič, len sa s tebou chcem baviť."
,,Ty si myslíš, že sa budem s tebou baviť? Keď si môj nepriateľ, no tak to absolútne nie, to si si našiel zlú osobu." Bola fajne drzá, ale priťahovalo ma to.
Usmial som sa na Taeho a povedal:
,,Začína to dobre nemyslíš?"
,,Jungkook, Jungkook." Pokrútil nad do mnou Tae hlavou
~end of flashback~
Hmm, milá predstava, že sa so mnou nechcela baviť a teraz so mnou chodí.
Ani som sa nenazdal a už sme boli pred jej izbou.
Rovno išla do kúpeľne sa prezliecť do tej zvláštnej nemocničnej košele.
Ľahla si na posteľ a zakryla sa perinou až pod oči.
,,Si roztomilá." Vyšlo zo mňa
Začala sa červenať.
,,A čo si sa to chcela spýtať? Keď si ma oslovila menom."
,,No to už je jedno, nič podstatné."
I keď povedala "nič podstatné" tak som vedel, že mi chcela niečo povedať, niečo podstatné, na to ju až príliš dobre poznám, ale nechcel som sa k tomu vracať, keď sa zrejme o tom nechce baviť.
,,Dobre, tak si oddýchni a zajtra pre teba prídem, keby niečo potrebuješ tak mi napíš. A tak či tak mi napíš." Usmiala sa
,,Ďakujem."