Maps to you (PREKLAD; taekook) ☑

⋇⋆✦⋆⋇ 3 ⋇⋆✦⋆⋇

Zajtra si priniesť dáždnik

mitóza vs. meióza ???

Yi Sun-Shin

NAŠTUDOVAŤ PRAVIDLÁ!

Testy ma zabíjajú, už školu nedávam

Správy sa upokojili po tom, čo Jeongguk nastúpil do druhého ročníka na strednej, no to nezabránilo tomu, aby sa v jedno sobotné ráno zobudil s nepríjemným prekvapením.

Neuvedomil si to okamžite. Skôr sa len zvalil z postele, išiel dole a sadol si k stolu na raňajky – a keď sa otočil, aby pozdravil svoju mamu, neveriacky sa naňho pozrela.

„Jeongguk – to je – ty –"

Zažmurkal na ňu. „Čo?"

„Tvoje čelo," povedala, akoby to bolo už dávno jasné.

Aj Jeonggukov otec sa rozhodol tohto okamihu využiť a vzhliadol z telefónu. A len čo si všimol, o čom jeho mama hovorí, začal sa dusiť dúškom čaju. „Pozrel si sa už do zrkadla?" spýtal sa, pričom si kúskom servítky jemne utrel ústa. Keď Jeongguk pokrútil hlavou, povedal: „Možno by si sa mal pozrieť ešte predtým, než odídeš."

Tak sa teda Jeongguk vrátil hore. Vošiel do kúpeľne, zapol svetlo a pozrel sa na svoj odraz, aby mal predstavu o tom, čomu sa jeho rodičia tak čudovali. A bolo to tam.

Obrovský tvar veľmi falického tvaru priamo uprostred jeho čela.

„To čo má znamenať," nadýchol sa a bez toho, aby odvrátil zrak od zrkadla, popadol uterák. „Doriti."

Na tvári mal penis. Na tvári mal čiernu permanentnú značku v tvare veľkého a nechutného vtáka. Aj keď ho Jeongguk drhol, drhol a drhol, až kým nemal červené čelo, podarilo sa mu ho len rozmazať.

Na uterák si dávkovačom vytlačil mydlo a usiloval sa o to s dvojnásobnou silou. Dnes mal ísť do hagwon a radšej by stúpil na lego ako toto. Možno, pomyslel si, ak teraz prestane sledovať stav vtáka, jeho rodičia mu dovolia tú hodinu aspoň raz vynechať. Počíta sa to ako lekársky dôvod? Nebol si istý, no ruky mal úplne roztrasené a následne ešte viac spanikáril, pretože značka vôbec nechcela ísť dole.

Zomrie. Zomrie na verejné poníženie a potom vstane z mŕtvych a zabije svoju spriaznenú dušu, pretože kto by, kurva, na niekoho čelo nakreslil penis s tým, že ho bude mať na čele aj on a uvidia to ostatný? 

Niekto za ním si odkašľal a Jeongguk sa otočil. Pri dverách do kúpeľne uvidel stáť svoju mamu, ktorá v rukách držala taštičku s makeupom. Položila ju a pozrela sa naňho.

„Mala som pocit, že to asi nepôjde dole," poznamenala ospravedlňujúco, „ale urobím všetko pre to, aby som ti to nejako zakryla."

Takto sa počas slnečného víkendového popoludnia ocitol na mise záchoda, zatiaľ čo pred ním kľačala mama a na čelo mu nanášala korektor.

„Nerozumiem tomu," povedal a trochu ho kvôli neznámemu makeupu na tvári striaslo. „Prečo by niečo také robil?" Bol to hlúpy krok. Jeongguk si nemyslel, že jeho spriaznenec bude jeden z tých ľudí – tých, ktorí úmyselne zanechávajú značky, ktoré jeho spriaznenej duši ublížia, akoby ten človek vôbec necítil poníženie – no zjavne bol a nebol si istý, aký pocit má mať z tejto novinky.

Smutne sa naňho usmiala. „Kto vie? Možno má nejaké dôvody. Premýšľal si o tom, aké?"

Jeongguk sa nad tým pozastavil. Neuvažoval o tom, no teraz, keď to zmienila, priznával, že má možno pravdu. Koľko ľudí by dobrovoľne chodilo s vtákom na tvári? Hádam, že nie veľa. „Myslíš si, že to spravil niekto iný?"

„Aj to je možné," poznamenala a pokrčila plecami. „Nemal by si byť taký unáhlený a hneď predpokladať to najhoršie." 

Zamyslel sa nad tým, čo o svojom spriaznencovi vlastne vie. Bol neusporiadaný a ak si na všetko musel písať pripomienky, bol aj zábudlivý. Mal rád hudbu – zvyčajne nezaznamenával texty, ktoré sa mu objavovali na koži, ale v prípadoch, kedy áno, vždy o ňom niečo vypovedali – zistil tak, že má dvoch mladších súrodencov, o ktorých sa naozaj staral. Ľahko sa nechal rozptýliť, v škole nebol najlepší, no bolo na ňom niečo, vďaka čomu sa Jeongguk cítil pokojne. Akoby bol naozaj milý a priateľský. Akoby bol niekto, kto by pochopil, prečo nevie nájsť odpoveď na jeho odkazy; koniec koncov, neodpísal mu ani po tých rokoch, a áno, v tomto okamihu už bol schopný akceptovať, že všetky tie odkazy boli určené jemu.

Zrazu sa cítil zle za to, že si hneď urobil vlastný záver.

„Možno máš pravdu," priznal, na čo ho mama, len čo skončila, štuchla do čela. „Nevyzerá to tak, že by si to spravil sám."

Odtiahla sa a prezrela si svoju prácu. „Teraz znieš, akoby si ho už poznal."

„Mám taký pocit," povedal Jeongguk. „Dosť mi píše."

„Odpisuješ mu naspäť?"

„Ani nie," priznal. „Nikdy neviem, čo napísať."

Len čo si schovala makeup, vstala a niečo zamrmlala. „Tvoj spriaznenec vyzerá byť milý. Mimochodom, mal by si sa obliecť. S tým čelom sme stratili pojem o čase."

Jeongguk vyskočil na nohy. „Vlastne áno. Ďakujem za..." rukami naznačil k svojej tvári, „za toto."

Nepovedal by, že bude očakávať od svojho spriaznenca ďalšie odkazy. Prišiel na to, že je celkom rozumné si skontrolovať ruku vždy, keď má podozrenie, že niečo cíti.

Čakal vysvetlenie, no keď sa počas hodiny v hagwone kradmými pohľadmi pozeral na ruku, nič nenašiel – nič, čo by bolo adresované jemu. No v tú sobotu, jedinú vec, ktorú mu jeho spriaznenec napísal bolo, že už nemá zásoby aspirínu. A vtedy si naozaj začal myslieť, že je tu niečo, o čom nevie.

Jeongguk mal šestnásť, keď si začal myslieť, že svoju spriaznenú dušu nemusí poznať tak dobre, ako si myslel. 

autorské práva patria @antiking

⋇⋆✦⋆⋇

Ešte som sa ani poriadne nestihla tešiť z 10 follow a už vás je toľko 😅 Nevadí, spravím si nejakú mega oslavu 👀 Všetci ste pozvaní ❤

Napadlo mi, že by som mohla trošku popustiť uzdu svojho ftipne neftipného humoru, pretože sa nechcem na konci každej časti cítiť ako naprogramovaný robot, ktorý v podstate len napíše predom naučené frázičky 🤔🦋

Pekný deň🦔☀

Kapitolu som si po sebe asi päťkrát čítala, takže dúfam, že všetko dáva zmysel 😅