Alfa

Poškola

O tretej ma Eva zaviedla ku dejepisnému kabinetu, kde sa so mnou rozlúčila a odišla domov.

Tristan tu ešte nebol a vlastne, bolo mi to jedno.

Čakajúc opretá o stenu vedľa dverí, napíšem esemesku mame, že som v pohode a že som po škole a že milujem svoj život.

Len čo stlačím odoslať na pravo od seba zbadám pohyb. Zdvihnem pohľad k blížiacej sa Tristanovej postave. Pohyboval sa chlapčensky, ale akosi ladne,  keby že jeho vysokú postavu nezachytím periférne, ani by som ho nepočula prichádzať.

Bez pozdravu sa oprel o druhú stranu steny vedľa dverí. Tváril sa, že tam nie som. Preto som venovala pohľad späť do telefónu.

Mama mi odpísala, že je sklamaná. Prevrátim očami. Mala som jej odpísať, že som sklamaná aj ja. Sklamaná z ich správania a z tejto školy a z celého môjho života. Sklamaná z Jareda...

Opäť otvorím esemesku od Betty. Stále som jej nič neodpísala. Nahnevane prehltnem hrču, ktorá mi začala navierať v hrdle. Musela som vyzerať naozaj zničene, keďže aj Tristan zareagoval.

,,Hádam len nebudeš plakať." otočí sa tak, aby mi lepšie videl do tváre. Párkrát musím zažmurkať a ešte raz prehltnúť, aby som mu vedela odpovedať.

,,Nevieš o mne nič, tak mlč." Hej som odporná. To z človeka urobí odlúčenie od všetkého čo mal kedy rád. A keď ho najlepší človek, ktorého pozná odporne zradí.

,,Viem dobre čítať v ľuďoch... Si smutná, pretože si sa sem evidentne nechcela prisťahovať... rodičia ťa prinútili urobiť niečo čo nechceš. Vytrhli ťa z dokonalého New Yorského sveta a ty sa teraz snažíš odháňať všetkých ľudí. Si odporná... a útočná." Pri poslednom slove sa zasmeje. Padne mi sánka. Presne tak som sa cítila. Zahľadím sa do jeho tmavých očí. Naozaj boli skoro čierne. Tie, oči... ešte som podobné nevidela.

,,Zrejme vieš o čom hovoríš." zamumlem. Iba niekto kto to prežil alebo prežíva sa vie vcítiť. Nebudem mu však vykladať, že má pravdu. Nepoviem nič.

,,Možno." prizná a pozrie sa pred seba podobne ako ja.

V takejto pochmúrnej nálade pricupká učiteľ. ,,No vidím, že neruším váš rozhovor... V jedálni ste boli výrečnejší."

Och, ďalší človek, ktorý má potrebu iba mudrovať a tvári sa že všetkému rozumie... nenávidím učiteľov typu: Aj ja som bol kedysi žiak ako vy. A všetko sme riešili úplne inak...

Cs... to určite... Ľudia sú vždy rovnakí.

Obaja s Tristnom naňho hodíme unudený pohľad a čakáme kedy konečne otvorí kabinet. Len čo tak urobí ovalí nás vôňa starých kníh a máp.

,,Nebude to trvať dlho. Potrebujem iba roztriediť tieto učebnice, študenti to vždy pomiešajú – to urobíš ty Tristan. A vy slečna... prepáčte, zabudol som meno."

,,Reese," zamumlem.

,,Takže Reese, ty mi potriediš tieto dokumenty. Všade je dátum, poprosím od najstaršieho po najnovší... tak nechám vás tu, ešte mám nejaké papierovačky. Len čo to budete mať hotové môžete odísť." A s tým nás opustí.

Posadím sa na nízky drevený stolček a unavene zhodím batoh vedľa seba. Očkom pozriem na tri kopy dokumentov. Ani sa mi do toho veľmi nechce. Tristan si namiesto triedenia zase začal v učebniciach listovať. Len čo vezmem do ruky prvý dokument začne mi zvoniť telefón.

Vytiahnem ho z batoha. Na displeji svietilo meno Jared. Nahnevane zatnem sánku. Neviem či to zdvihnúť. Napokon však... prečo nie.

,,Čo chceš?" opýtam sa neutrálnym hlasom. Všimnem si Tristanov pohľad. Snažil sa ma nevšímať, ale vedela som, že ma bude počúvať.