4.

80 8 1
                                    

Ani neviem ako som prišla domov. No vstala som úplne rozbitá. Ledva som sa totackala naspäť do pekárne. Keď som išla cez vchodové dvere všimla som si, že už tam stoja ako vojaci.

„Čo tu do pekla robíte ešte pred otvorením?”
„Buď rada, že sme vôbec prišli.” ozval sa Zach.
„Nemuseli ste sem chodiť.”
„Hej, aby si potom hovorila, že nevieme dodržať slovo.”   rozhodil rukami Corbyn a povedal ostrejším tónom.
Ďalej som už radšej nič nehovorila. Otvorila som dvere a vkĺzla dnu.
Chalani sa usalašili na stoličkách a ja som si všimla, že Zach sa na mňa pozerá. Potom kívol hlavou na cestu do skladu. Išla som a po chvíľke prišiel za mnou.

„Corbyn mi to povedal.”
„Povedal čo?”  presne som vedela čo, ale chcela som získať čas na dobrú výhovorku.
„Že... Sa ti páčim.”
„No..no ono to... nie.. ja som bola tuším už opitá a neviem, čo som vravela. Prepáč...”
„Aha v poriadku.”

Odišla som so stiahnutým žalúdkom. Čo keď to povie Corbynovi? Corbyn predsa vie, že opitá som nebola.
Keď už začali prichádzať ľudia tak chalani začali hrať. Boli celkom dobrí. Vlastne dosť dobrí. Stále som však cítila Corbynov a aj Zachov pohľad na mne. Snažila som sa odvrátiť pohľad a uvidela som Anet.

„Ahoj.”  usmiala som sa na ňu. Ale ona iba kívla a sadla si na voľné miesto. Rozhodla som sa ísť za ňou.
„Anet? Stalo sa niečo?”
„Nie, prišla som si vypočuť chalanov.”
„Si na mňa nahnevaná? Alebo prečo...
„Nie niesom.”    povedala ostrejším hlasom.
„Fajn.” vrátila som sa za pult a videla Anet smutnú... ten pohľad na ňu ma ranil. Stála som tam a pozerala ako zazerá na Corbyna...

Prečo práve ty? ll Z.D.HWhere stories live. Discover now