𝙼𝚘𝚘𝚗 𝙵𝚊𝚒𝚛𝚢

4.

◐

„Prepáč, ale dnes ťa nestíham odviezť do školy. Musím ísť rýchlo do práce," ospravedlnil sa Josh, keď som zišla po schodoch, už pripravená do školy. Na sebe som mala tmavomodré rifle a biele čipkované tielko s hnedým kardigánom. K tomu som si obula čierne topánky na platforme. Ako vždy som skoro nemala žiadny makeup, iba maskaru a lesk na pery a vlasy som mala voľne pohodené.

Po včerajšiemu zážitku sa mi nespalo dobre. Ešte stále som všade videla krv. Najhoršie na tom bolo, že som vedela kto teda čo to urobilo. Niekedy som nenávidela, ako reálne som si dokázala predstaviť veci.

„Stalo sa niečo?" spýtala som sa a zobrala si jablko zo stola. Nemala som chuť na jedlo, ale musela som niečo zjesť inak ma bude bolieť brucho.

„Nemal by som ti to hovoriť, ale mám pocit, že sa to aj tak dozvieš. Včera večer sme našli mŕtveho muža," Josh behal po obývačke a hľadal kľúče od auta. Všimla som si ich na stolíku. Zahryzla som do jablka a zdvihla ich.

„Ako zomrel?" zamávala som kľúčmi pred Joshom a on sa na mňa vďačne usmial. Ani neviem prečo ma to zaujímalo.

„To ešte presne nevieme." povedal a vydal sa ku služobnému autu.

„Už budem musieť ísť. Ináč, poprosil som Stilesa, šerifovho syna, aby ťa zaviezol do školy. Zachviľu by tu mal byť,"

„To si nemusel," povedala a myslela som to vážne. Do školy som mohla ísť peši alebo aj autobusom.

„Nenechal by som ťa ísť samú, keď sa tu deje toto," usmiala som sa nad jeho prehnaným strachom. Aj, keby ma nejaký vlkodlak prepadol, vedela by som sa brániť. A zle by to skončilo iba pre neho.

„Dobre, ahoj." zasmiala som sa a rozlúčila som sa s ním.

Vrátila som sa do vnútra a zahodila už zjedené jablko. Rozmýšľala som či si mám zobrať ešte jedno, keďže pôjdem do školy skôr. Neskôr by mi mohlo vyhladnúť, takže som si ho pre istotu strčila do batohu a k tomu som prihodila pomarančový džús.

Zrazu som počula trúbenie auta. To bude asi Stiles. Zobrala som si kľúče od domu a zamkla vchodové dvere. Pred domom stal starý modrý džíp, ktorý vyzeral, že sa každú chvíľu rozpadne. Myslím, že chôdza je bezpečnejšia než toto.

„Ahoj, Emily!" energicky mi zakýval z auta Stiles. Nemohla som si pomôcť a usmiať sa. Bol zlatý. Pripomínal mi malé šteňa. Všimla som si, že na zadnom sedadle sedel tmavovlasý vlkodlak z hodiny chémie.

„Ahoj, Stiles a...," vedela som jeho priezvisko, ale meno nie. Myslím, že to bolo McCall?

„Scott," dopovedal za mňa Scott. Opatrne som otvorila dvere spolujazdca a nevšímala si to divné vŕzganie. Sadla som si a pousmiala sa na Stilesa, ktorý hneď sčervenel.

„Prepáč, že si pre mňa musel prísť." ospravedlnila som sa mu.

„To nevadí, aj tak mame lakrosový tréning," prekvapene som sa na neho pozrela. Scott vyzeral, že by mohol športovať, ale Stiles? Scott mal ešte k tomu vlkodlačie reflexy, takže mal výhodu.

„Ste v tíme?" opýtala som sa, aby v aute nenastalo ticho.

„Scott je spolu kapitán."