Život so shipperkou

1 časť

Plný štadión. Všetci pozerajú na mňa. Som na pódiu, odvšadiaľ sa derie rovnomerná hudba všade blikajú fotoaparáty. Asi by som niečo mala robiť, je to predsa moja show. Otočím sa na päte, jednu ruku do vzduchu.

„Je tu dnes niekto so mnou?“

Hlasne zakričím do mikrofónu ktorý mám pripevnený pri ústach. Keď sa dav na moje vyzvanie ozve hlasným krikom a potleskom otočím sa čelom k nim a ladne sa rozkývam v bokoch. Po pár tanečných kreáciach keď pesnička končí spravím ešte piruetu a výkop a...

„Jean!“

Hlas ma preberie a ja povyskočím. Matka mi pozerá priamo do očí. Nohu zdvihnutú pri pochybnom výkope hodného skôr bojového umenia ako tanca jej držím pred tvárou.

„Mummy!“ môj hlas sa vytratí v otvorenom priestranstve.

Áno, stojím na pódiu ako v mojej predstave s tým rozdielom že všade na okolí sú zvukári a staffáci, inak je štadión prázdny.

„Daj si to na krk prosím ťa.“ Natiahne za mnou mama ruky s bielou šnúrkou na konci ktorej visí zatavený papier.

„Necítiš sa s tým niekedy ako pes? Obojok a ešte aj známka ako bonus.“

„Jean...“

„Hav, haf – haf.“

„Naozaj máš už mesiac osemnásť?“

Mama sa na mňa skepticky pozrie štýlom: vážne som toto dostala zo svojej maternice no láskyplne mi rozstrapatí vlasy.

„Musíš to nosiť inak ťa môžu vyhodiť a poď mi teraz pomôcť musíme nachystať kostymérňu i maskérňu.“

„Nie sú to náhodou chlapi kto koncertuje?“

„Čo som ti hovorila o tých tvojich poznámkach...“

No jo, furt. Odoberiem sa za mamou. Pohybuje sa tu s takou istotou ja sa akurát vždy stratím. Akože vždy, vždy. Mama pracuje pre nejakú komerčnú firmu. Doteraz bola vždy len v meste ale teraz jej ponúkli prácu na nejakej tour a keďže žijeme spolu len my dve berie ma so sebou. Bolo to celkom na nič, áno síce sa vzdám posledného mesiaca v škole čo je úplne super ale zabijem tým celé prázdniny. Keby som aspoň mala plat ale ono hovno hovno zlatá rybka. Asi by museli ubrať tým hviezdičkám a to sa im určite nepáčilo. 

Mama je ale spokojná. Je to vysoká žena so širokými ramenami a pritom aj tak má v sebe kus elegancie. Hodnotím keď jej tak kráčam za zadkom. Mala ma v sedemnástich takže medzi nami nie je nejaký priepastný rozdiel a celkom si rozumieme. Je to ženská pre všetko. Vie riadiť veľké kamióny, pracovať s technikou a má fakt super vkus pre módu a makeup. Na to že je to mama. Teda myslím tým že ona je tá časť spoločnosti ktorá sa zdá úplne nepodstatná ale bez nej by to proste nefungovalo.

A ja sa absolútne neviem vyjadrovať. Samú seba si predstavím v nejakej reality show kde pri mojom mene Jean sú nalepené strieborné hviezdy a ja mám bizarný účes zo sedemdesiatich.

Ahoj, volám sa Jean, mám osemnásť rokov, študujem, som shipperka a absolútne sa neviem vyjadrovať. Oh a celé moje leto zabijem na posranej koncertnej šnúre nejakých manekýnov.

Ja vlastne neviem ani ako sa volajú.

Sakra, to by som mala vedieť však?

Chcem sa spýtať mamy ale radšej si zakusnem do jazyka pretože mi to už hovorila. Asi tak tridsať krát. Ja a moja pamäť ako vôbec môžem prechádzať z ročníka do ročníka.