Život so shipperkou

3 časť

Všetci na mňa reagujú povyskočením, prípadne nechápavým pohľadom a priložením rúk na uši. Dokonca počuť i mamino nespokojné: „Už zase.“

Harry si zrejme myslí že sa mi niečo stalo keď tak vrieskam, ako prvý ku mne pribehne a pomáha mi poskladať sa zo zeme do ľudskej podoby. Pretože ako som dopadla, letela som hlavou dolu, no snažila som sa zachrániť mobil a tak som zdvihla ruku a zamotala som sa do nej. Myslím že biológovia by tejto polohe hovorili mŕtvy pavúk alebo tak nejak.

„Som v pohode“ vysokým hlasom ktorý akoby nepatril mne ho uisťujem a teraz sa pre istotu pustím do šialeného smiechu.

Ich fakt niekto shippuje, to je tak neuveriteľné, teda nie je. Vždy som patrila k shipperom ale bola som zažraná do Marvelovských hrdinov, o Xavierovi a Magnetovi mi ani nerozprávajte jasné? Potom nejaké seriály, Supernatural, Teen wolf, Doctor who, samozrejme ako každý Game of thrones.

Vedela som že existujú fandomy na tieto skupiny. Dobre Jared Leto s Gerardom by predsa neodolal nikto, ale nikdy som nejak nevyhľadávala práve tento fandom. Teda do dnešného dňa som ani poriadne nepoznala ich mená.

A teraz som s nimi v tourbuse a oni sa na mňa nejako divno dívajú, Louis je červený ako čerstvo nalakované nechty Nicky Minaj a Harry mi zarazene pozerá do ruky. Teda do mobilu. Do mobilu ktorý držím v ruke a je na ňom stále otvorený onen fanart.

Rýchlo ruku schovám a nevinne sa usmejem od ucha k uchu. Ako hallowenska tekvica, okúzľujúce ako sa patrí.

Väčšina chalanov sa díva všade len nie na mňa, Louis stále pohľad sklonený k svojim ponožkám. Niall sa rozhodol radšej si zahrať nejakú videohru.

„Vedeli ste že niečo také existuje?“ skepticky sa spýtam môj hlas už nabral svoju normálnu výšku spolu s tým ako situácia zhustla.

„Áno“ prehovorí Liam, to som celkom nečakala. Okej nový zážitok. „Fans nás tým často spamujú...“

„A?“ chcem počuť koniec tej vety ktorú nechal visieť vo vzduchu.

„Mali by sme ísť spať“ Zavelí Zayn a prebodne ma oh zasa tie orieškové oči, nie len nepoužívaj ich, je to pre mňa ako kryptonit pre Supermana. Až pod váhou toho pohľadu sa stiahnem zasa na svoju paľandu a zastriem záves.

Jean správaš sa ako istá postava z Tolkienových kníh.

Tichuško! Mojich miláškov mi nik nezoberie.

Naozaj už premýšľam ako Smeagol? Vážne potrebujem spánok.

                                                           *** 

Stojím v backstage, tentokrát som si dovolila na chvíľku uniknúť a pozrieť sa na ich koncert. Okolo mňa prejde mama. Oslovím ju no ona mi len kývne a čumí do nejakých papierov. Asi má veľa práce. Fans vrieskajú na stage vybehli akurát predskokani. Ale kde sú tý chalani? Prejdem hlbšie do backstage, už chcem zabočiť do ďalšej uličky no tam sa zastavím. Počujem odtiaľ nejaké hlasy.

„Louis môžu nás uvidieť.“

Naliehavý chrapľavý hlas sa mi rozlieha v ušiach ako hudba.

„Ja viem“ chvíľka ticha „prepáč..“

Podľa všetkých tých zvukov mi je jasné že chalani práve neštrikujú. Mierne sa prikrčím, padnem na všetky štyri a hlavu vystrčím len tak aby som ich videla.

Louis opretý o stenu, Harry sa oňho opiera celou váhou tela, oh a to som si myslela že Louis je top... prúd mojich myšlienok preruší vášnivý bozk. Bože, bozkávajú sa ako Rómeo a Júlia. Teda predtým než zomreli. Louis podmanivo zamrnčí či zastená a len čo chytí dych opäť sa tisne k Harrymu no ten mu nedovolí sa moc hýbať. Je väčší a zrejme aj silnejší, staršieho chlapca hladí v krátkych ťahoch po ramenách a postupne ide nižšie až sa jeho ruka stratí v mieste kde by vôbec nemala čo robiť.

Louis sa trhane nadýchne a zvráti hlavu dozadu.

„Oh Harry...“

Potrebujem lepší výhľad, len o trošku viac sa nakloniť. Niekto sa dotkne môjho ramena. Je to Kitty z X-menov.

„Zneviditeľním nás a môžeš sledovať všetko.“

Nechápavo sa na ňu zamračím. Ale veď Kitty vedela prechádzať cez steny.

Ďalší zásek môjho mozgu. A čo tu dokelu robí zmyslená komixová postavička?

                                                           ***

Zhlboka sa nadýchnem a pohnem hlavou. Počujem nejaký pohyb, asi sú už chalani hore. Mierne sa natočím v posteli čo ale bola chyba pretože som spala s jednou rukou i nohou dolu z palandy a moje preváženie spôsobilo len ďalší...

No super.

Tentokrát ma celú dobitú dvíha Zayn a smeje sa že za chvíľku im spravím na podlahe dieru. Som fakt rada že slúžim aspoň na pobavenie. Pomaly sa prezlečiem, mama ma veselo pozdraví a zavolá na raňajky. Liam s Louisom ma chvíľku sledujú a niečo si mrmlú.

Nie som slepá, samozrejme že si ich všimnem.

„Čo?“ Už zasa na nich vyletím.

„Ehm, Jean...“ začne jeden no zasekne sa a pozrie sa do stropu, akoby mu bolo trápne o tom hovoriť.

Bože, snáď som nehovorila zo spánku, len to nie, len to nie.

„Nemáš nohavice“ dokončí zaňho ten druhý.

Pozriem na svoj zjav, mám na sebe vyťahané tričko spodné prádlo a ponožky, každú inej farby.

Aha.

„A? Nebodaj vás vyvádzam z miery páni.“

„No, ak... teda“ mrmlú jeden cez druhého, no do toho sa vloží Niall ktorý ma jednou rukou objíme okolo krku aby si ma pridržal a druhou mi rozstrapatí vlasy.

„Ale chalani, nevidíte? Je to správny chalan, teda dievča jasné že dievča.“

Nasrdene ho ako správne dievča kusnem do ruky no uškŕňam sa od ucha k uchu. Pridám sa k mame, ukradnem jej fľašu s mliekom a napijem sa priamo z nej.

„Jean“ To je asi v povahe mám, mať takýto tón hlasu.

Odpoviem jej odgrgnutím. Dosť nahlas.

Chalani vedľa vybuchnú smiechom.