Stojíme na rôznych zastávkach, väčšinou sú to odpočívadlá alebo čerpacie stanice kde sa moc chalani neukazujú ale ja si vždy veselo vybehnem von. Vždy mi dajú zoznam čo mám kúpiť a tak som momentálne ich osobný poskok.
Asi by som to normálne nerobila ale spomenula som si ako predtým hovoril Niall o ich diéte. Mali by jesť.
Prízvuky sa postupne menia, hoci mi väčšinou predavačky vedia odpovedať aspoň lámavou angličtinou, postupne ich prestávam rozoznávať.
A vtedy ma to napadne. Zarazím sa, v rukách dve tašky s nákupom pustím na zem a šialene sa rozbehnem za mamou. Stojí niekde bokom, kým sa dopĺňa nádrž pije kávu.
„Muuuum“ kvílivo pištiac sa za ňou dobehnem.
„Ďalší fandom?“ prevráti očami a odloží pohár.
„Nie, ja len“ zrazu zmetene pozerám z nej na druhého šoféra ktorý sa pobavene usmieva, pankchart jeden, a zasa na mamu. „Kam ideme?“
Mama stíchne, zhlboka sa nadýchne a zavrie oči. „Ty to fakt nevieš však?“ vydýchne otázku spolu so vzduchom zadržovaným v pľúcach.
Nevinne zakrútim hlavou. Ako to že to doteraz neviem, prešli sme hranice a ja som si to ani poriadne neuvedomila a teraz som v úplne cudzej krajine. Hádam nie som mimo Európy!?!
Nie hlupáčik, to by ste museli letieť, vľúdne sa mi prihovára môj mozog, ešteže má so mnou také zľutovanie.
Mama zatiaľ niečo hovorí. Oh áno o tom kam ideme!
„... takže teraz sme v Dánsku a pokračujeme hore do Štokholmu. Jean počúvaš ma?“
To podstatné som zachytila a tak pokývem hlavou. Ideme do Štokholmu, sakra ideme do Štokholmu!
S piskotom a bez jediného slova odbehnem od mami, pozbieram veci ktoré vypadli z tašiek i so samotnými taškami a stále s rovnakou tóninou v hlase vbehnem do tourbusu, tašky zasa pustím, nejakého toho nadávania chalanov si nevšímam a schovám sa na mojom železnom tróne. To je tá sedačka. Stíchnem až keď mám pred nosom mobil.
„Čo to s ňou je?“
„Myslíš že zasa na niečo narazila?“
„Možno ju niečo vydesilo“
„Pf, prosím ťa, skôr sa dostala do nejakého šoku.“
Spokojne sa usmievam dokým medzi mojimi očami a mobilom neprebehne nejaká ruka. Nespokojne ju odstrčím ani sa nepozriem.
„Jean?“
Yeah, Harry na mňa hovorí. Zažmurkám na mobil a následne naňho.
„Je všetko v pohode?“
Prekvapene zažmurkám ešte raz. „Čo by nebolo?“ Nechápavo nakrčím nos a vyšvihnem sa z kresla len aby som im mohla ísť liezť do zásob ktoré som sama nakúpila.
„A čo to tvoje pišťanie práve teraz?“ nasleduje ma.
„Hm?“ vytiahnem hlavu z tašky a ukazováčik vystrčím do vzduchu. „Počuješ to?“
„Čo?“
„Veď práve, žiadne pišťanie.“
***
Na jednom motoreste chalani predsa len vybehnú von, viem že Louis a Zayn fajčia a nemám im to za zlé. Sama nie som neviniatko a tak im robím doprovod, samozrejme tak aby ma mama nevidela. Ešte si kúpim cigy no chalanov pri východe nevidím.
So zlou predtuchou vybehnem z obchodu a rozhliadnem sa. Nikde nikto, je noc samozrejme kto by to čakal.
Niečo však začujem, tiché mrmlanie a pohyb. Rozmýšľam asi pol sekundy než sa nalepím chrbtom na stenu, nechcem byť predsa videná. Nepozriem sa, na to sa až príliš bojím, avšak môžem počuť.
Tiché vzdychy a vzývanie mena toho druhého nejde prepočuť.
„Louis...“
„Zayn“
Počujem šušťanie látky a prudký nádych, jeden z nich sa hýbe. Musím sa pozrieť hoci len na sekundu, proste musím. A pohľad mám ako pre bohov, to vám môžem povedať. Louis stojí, hlava zaklonená, Zayn pred ním kľačí, jednou rukou mu drtí bok, vidím ako sa nechtami zarýva do jemnej pokožky. Druhou rukou dvíha tričko Louisovi až na hruď aby mu ten kus látky neprekážal v tom čo tak hladne hltá.
Momentálne doslova.
Louis má ruku zapletenú v jeho tmavých vlasoch náruživo si ho tisne k rozkroku.
Nočný vzduch ho musí na hrudi chladiť avšak on je červený a jeho stenanie sa prehlbuje.
Mňa zaujme zvuk po mojej ľavici otočím tam hlavu a v tom okolo nás prefrčí celý pelotón Tour de France.
***
Nespokojne sa prevrátim zo strany na stranu. Neležím. Zaspala som na železnom tróne. V lone mám ešte stále pohodený mobil s rozčítanou poviedkou práve na Louisa a Zayna. Oni sú už všetci hore, pohybujú sa s istotou, nevrážajú do seba ani si navzájom neprekážajú. Musia byť naozaj zvyknutý na takýto život. Ja sa celá dolámaná krútim v kresle, len ma letmo zdravia a ďalej sa venujú svojim veciam. Už sme pravdepodobne v Štokholme keď tak balia.
Prespávať budú v hoteli, ja s mamou ostaneme v tourbuse, ich čaká ešte kopec rozhovorov, meet and greets, skúšky, nejaké ukazovanie sa na verejnosti a kopec tých vecí ktoré proste hviezdičky musia absolvovať.
A my budeme upratovať vybaľovať len aby sme mohli za tri dni baliť a zasa upratovať.
No tak na to si idem zapáliť.
Vyleziem z tourbusu a okrem nepríjemného svetla ma zaplaví i nepríjemný hukot a vreskot. Ktorý sa stupňuje a stupňuje. Len čo si moje oči privyknú na svetlo vidím podobnú scenériu ako u nás. Tisíce a tisíce dievčat nalepených na oplotení, dvíhajúce rôzne postery svojich miláčikov. A kričia. A ja počujem moje meno.
„Jean“
„Ty škrata, oni sú moji.“
„Vráť sa odkiaľ si prišla.“
Bolo to len pár krokov ktoré som spravila od dvier tourbusu no kým sa dostanem späť príde mi to akoby som tam išla dlhé minúty a minúty a všetko pritom počujem.
Vletím do tourbusu a do očí sa mi nahrnú slzy.
ŞİMDİ OKUDUĞUN
Život so shipperkou
Hayran KurguNie každý sa dostane do blízkosti pop stars zo známej skupiny One Direction. Mladej Jean sa to trošku nedobrovoľne podarí a následok nešťastných udalostí ju dostane priamo do diania v skupine. Jean má však svoje temné tajomstvo. Jej najväčšou vášňou...
