Život so shipperkou

6 časť

Koncert bol popravde dosť nudný. Konečne som počula niektoré z pesničiek. Niektorým som pre ten hluk vôbec nerozumela, avšak usúdila som že to nie je hudba práve pre mňa. Teda, možno by bola keby zmenia basy, gitaru, hudbu, choreografiu, text a pridajú tam možno trochu screama. Dobre to by pravdepodobne bola už úplne iná kapela.

Na meets a greets sa zasa len obšmietam, sem tam s niekým prehodím slovo, niekto ma upozorní že nemám čumieť do mobilu, mám sa tváriť ako tvor ktorý sa socializuje. Fuj. Niall  sedí trošku bokom od všetkého ruchu a tak zaparkujem vedľa neho i s pohárom coly v ruke.

"Bože prečo?" posťažujem sa hneď na úvod.

"Prečo nie?" zasmeje sa a  šťuchne ma lakťom do rebier. "Ale viedla si si dobre"

"Však som dnes nič neurobila."

"Veď práve."

Mám sto chutí vychrstnúť mu tú colu do tej vysmiatej tváričky no namiesto toho len odujem spodnú peru a hodím naňho mačací kukuč. On môj výraz zopakuje a nakloní sa ku mne len aby mi mohol zaprskať do tváre. To prasa! A toto je dospelý človek dámy a dámy.

So smiechom sa odkloním až sa skoro skotúľam z gauča na ktorom sedíme. Je to len periférne videnie ktorým zachytím pár ľudí hľadiacich na nás. Zaostrím, sú to dievčatá, na krku sa im hompáľa visačka s oznamom že sú VIP hostia. Niektoré sú môj ročník no určite som medzi nimi zahliadla i nejaké trinástky. Škaredo po mne hľadia a v rýchlosti si šepkajú ochkajú - to asi skôr nad Niallom ako nado mnou - a fotia všetko čo sa hýbe. Už len z princípu sa chcem automaticky pred foťákom skryť no Niall nesúhlasne zatská a akoby sme sa predtým ani nerozprávali zdvihne sa z gauča a nenápadne mi naznačí aby som urobila to isté.

Nie, určite tam nepôjdem. Schovám sa tuto pod gauč, alebo vyleziem na strop a budem otáčať hlavou o tristošesťdesiat stupňov aby som všetkých odstrašila. A možno tým privolám Winchestrovcov. Takže sa teraz vôbec nedvíham a nenasledujem Nialla k ostatným chalanom a tým slečnám, vôbec nie.

Dievčatá sa rozplývajú nad chalanmi, takmer nikoho iného si už nevšímajú, opakovane ich zdravia a oni sa len usmievajú v štýle: shit zajtra ma z toľkej námahy budú bolieť i lícne kosti. Následne spustia otázky, zrejme bolo všetko dopredu pripravené. Zaberajú ich dve kamery a akoby nestačilo tých fotiek od slečien je tu i pár fotografov.

"Ako sa vám páči v Štokholme?"

Fakt? Naozaj sa na niečo také pýtajú? Však okrem hotela a O2 arény nevideli nič iné.

"Je tu naozaj prekrásne" počujem Liamov hlas. "Mesto je úžasné a ľudia priateľský. No najviac nám tu chutí vaša kuchyňa."

Jo jasne, veď polovica z vás drží dietu a tá druhá všetko zošrotuje a to čo zjedla zistí až z účtu pri platení. Snažím sa zadržať ironické poznámky a občasné záchvaty smiechu. Nasledujú ďalšie nudné otázky, prestávam vnímať, keď začujem moje meno. Zdvihnem hlavu ako pes ktorý reaguje na zavolanie.

"Áno, čo je zač? Kto je Jean?

"Chodí s niekým z One Direction?"

  Čo? Napriamim sa a obočie zvraštím. Čo? Ja a chodiť s hviezdičkou? Ako si dovoľujú... už formujem dlhý monológ ktorý poviem slečnám avšak predbehne ma Zayn. Jemne sa zasmeje svojím vrnivým hlasom na čo mu podobným smiechom odpovedá i zvyšok chalanov.

"Nie Jean nechodí ani s jedným z nás. Je to len dievča ktoré s nami pracuje na tour, je to mladá a talentovaná stylistka. Prvý krát sme sa stretli tesne pred tour, pracovne a dobre si rozumieme. Je to úžasná osoba a kamarátka."

Dievčatá sa netvária práve nadšene ale tiež už aspoň nevyzerajú ako Griever. Zato ja pením od hnevu.

                                                     ***

"Tak ako vaša nová stylistka vám radím aby ste na ďalšom koncerte vystupovali nahý." Bolo mi oznámené že budem spať v tom istom hoteli ako chalani, vo vlastnej izbe isteže. Zavolala som samozrejme mame či s tým súhlasí.

A tak tu stojím na chodbe a svojím nahnevaným hlasom vrčím na tých päť zázrakov.

"To sa až tak hanbíte že ani nemôžete priznať odkiaľ som? Že tu som s matkou a vykladám veci?" Ani nečakám na odpoveď a zabuchnem za sebou dvere izby. Ako prvé potrebujem sprchu a po tej sa konečne uložím na spánok. Síce nedokážem dlho zaspať a keď mám už pocit že na mňa idú driemoty, začujem hlasy a pohyb.

Započúvam sa. Sú to dva rôzne hlasy. Majú vlastne chalani oddelené izby? Pri tom mojom večernom výleve som si to ani nestihla všimnúť. Počujem vyšší hlas, naliehavý, je to stonanie, mne sa zdá tiché ale v izbe vedľa sa musí ozývať. Do toho hlbšie mrnčanie a nejaké mrmľanie. Ten vyšší patrí Louisovi tým som si istá. A ten nižší, nie som si istá... zdá sa mi to skôr ako dva hlasy. Či tri? Harry. Áno, tento dlhý ston patril určite jemu.

"Liam."

Počujem takmer až výkrik, nedovolím si ani dýchať len počúvam.

"Šš Niall niekto by nás mohol počuť"

Tento patrí rozhodne Zaynovi. Snáď len... Tvár si schovám po nos prikrývkou v poznaní, oči doširoka otvorené. Oni sú tam všetci piati?

Každým ďalším pohybom a vzdychom ich počujem hlasnejšie, dokonca sa mi zdá že peľasť ich postele naráža do mojej steny.

                                                           ***

S trhnutím sa prebudím. Prikrývku som zhodila a vankúš mám stlačený pod sebou akoby som si ho tlačila do brucha. Je ešte hlboká noc a ja sa započúvam i keď viem že to čo som počula bol len sen. Ale predsa. Sakra.