Život so shipperkou

5 časť

Matka ma objíma okolo ramien a šepká mi do ucha že som jej malá príšerka. Sedíme na zemi v tourbuse a tým bránime v pohybe každému druhému, už tak je tam málo miesta. Chalani rýchlo nezrozumiteľne mrmlú medzi sebou alebo ku mne. Je to niečo o fanynkách.

Jedine Harry si ku mne čupol a opatrne, ako keď mača zisťuje či sa jej nová hračka hýbe, ma hladká po ruke.

„Som v pohode“ rýchlo zažmurkám aby som zahnala slzy ale svojim slovám sama neverím. Chrbtom ruky si utriem mokrú tvár a zatnem zuby.

No ták, Jean predsa sa nezosypeš pri prvom útoku na tvoju osobu. Nikdy som nebola konfliktný typ. Ži a nechaj žiť. To je moje motto. Občas som si myslela svoje ale nikdy som to nahlas nevyslovila ale tie baby vonku...

Zasa zažmurkám keď cítim že sa mi ďalšie slzy derú do očí. Chalani musia ísť preč, keď otvoria dvere vreskot dievčat je oveľa nadšenejší ako keď videli mňa. Ja ostanem s mamou, zaparkujeme tourbus a začneme ho upratovať a zásobovať.

Viem že si to neprizná ale dnes je ku mne mierna, dáva mi úľavu od práce, neustále ma posiela piť, oddýchnuť si alebo jesť. Alebo mi jednoducho hľadá tú najľahšiu prácu. Vlastne ani neviem čo ma to tak moc vzalo, stále si neviem pripustiť že som sa ráno tak zosypala. Bola som ako nejaká hysterka.

Veď čo, bolo to len pár stoviek, možno tisíc dievčat ktoré ma pravdepodobne nenávidia, asi si myslia že chrápem s ich idolmi a prejú mi smrť.

Každodenná rutina.

Pristihnem sa že rozmýšľam o tom ako by mi bolo ľahšie keby som jednoducho celé leto doma v kľude, ale v tom prípade by som sa nedostala k tomuto fandomu.

„Môžem s vami hovoriť?“

Zdvihnem pohľad, predo mnou stojí obrovský muž takmer sme sa zrazili v úzkej chodbičke tourbusu, stačilo by pár centimetrov a gombíku jeho košele by som si mohla vytlačiť na nos. Očividne drahej košele. Počkať nie je to jeden z manažmentu? Pozriem naňho ešte raz. Áno je to on. A ja pred ním stojím v ruke s... čo to mám v ruke? Hajzlový zvon. Aha.

„Áno?“ mama vybehne za mnou a na pokyn manažera víde von. Ty vole čo jej chce? Hádam sa nič nestalo, hádam sa nič nestalo kôli mne. V hlave mi súvisle beží asi milión alternatív čo jej ten muž môže hovoriť no to čo mi mama povie keď za ňou vybehnem vonku som nečakala.

„Hyeny akési“ mrmle si mama nahnevane popod nos keď sleduje manažera.

„Mum?“ opatrne pípnem a dotknem sa jej ramena. „Je všetko v poriadku?“

Mama po mne strelí pohľadom a výraz okamžite zmäkčí.

„Áno, áno všetko je v poriadku. Vlastne bol tu kôli tebe.“

No jasné, vedela som že to bude niečo so mnou. Teraz mi povie že som zabudla niečo vyložiť, niečo som rozbila, nie určite som nič nerozbila aspoň za posledných dvadsaťštyri hodín nič. Alebo... a v hlave mi už vybieha asi najhoršia alternatíva. Ma posiela domov a mamu vyhodili kôli mne z práce.

„... takže sa musíš ukázať na interview v backstage a dokonca aj v hoteli, proste všetko čo si zmyslia.“

Čo? Mama celý čas otvárala ústa. Aha ona asi hovorila ja som myslela že vypúšťa prebytočnú paru. To ľudia robia nie? A ona mi celý čas hovorila že sa mám čo?

Ústa tentokrát nechám otvorené aby sa prebytočná para mohla valiť z úst. Pretože mozog mi momentálne šrotuje ako parný valec. Ale nejak neúspešne stále som to nepobrala.

Mama vidí moje zdesnie, veď ona ma pozná a tak mi všetko porozpráva. Ako ma videli nejaký ľudia a urobili si moje fotky z tourbusu a zavesili to na internet. Všetci sa o mňa zaujímajú, obyčajné neznáme dievča v blízkosti chalanov to je samozrejme trhák a tý tam hore z toho chcú samozrejme vyťažiť. Takže teraz sa mám ukazovať „náhodne“ na akciách.

 „Nemala by som si vymyslieť nejaký pseudonym a tvrdiť že prdím dúhových motýľov keď som teraz známa?“ znechutene zavrčím.

Košeľový chlapík ma uistí že to nie je nutné. On sa tu vlastne celú dobu obšmietal, presne ako hyena. Aha takže to by som mala ísť rovno teraz? Asi hej, očividne čaká na mňa. Rozlúčim sa s mamou, sľubuje mi že to bude len chvíľka a ona tú prácu sama zvládne. Len nech sa zabavím. Akoby som mala na výber, nechcem aby mala v práci problémy.

Zasa musíme ísť k tomu kriku a vreskotu. A ja stále držím v ruke hajzľový zvon. Sakra, uvedomila som si to až teraz. Pozerám na ten nástroj a pripadám si s ním ako Dalek. Exterminate! Exterminate! Predstavujem si paprsky modrého svetla ako ničia fanúšičky za pletivom. You will be exterminate!

Manažer mi vysvetľuje čo mám robiť. Kde mám stáť aby si ma náhodou paparazzi všimli aby ma odfotili z dobrého uhlu, kam sa mám dívať a čo robiť aby som vyzerala prirodzene. Jasné že nebudem vyzerať prirodzene keď mi to bude hovoriť a ja budem nervózna. Sakra čo mám vôbec na sebe? Džínsy a tričko v ktorom som si stihla ešte pospať. Na fotenie do magazínov dobré.

Prídu za mnou chalani, to je jediné plus.

Celý deň sa obšmietam po zákulisí. Sem tam niečo prehodím z miesta na miesto no vždy ma veľmi rýchlo zaženú aby som šla na svoje miesto. Behám chalanom za zadkom i s tlupov ľudí ktorý sú nenápadne roztrúsený okolo. Nenápadne ako bomby v kredenci to vám poviem. Chalani sa mi celý čas smejú. Niall má neustále blbé poznámky na môj účet a strieľa si zo mňa. Hovorí mi kam sa mám dívať len aby ma zmiatol a smeje sa mi.

Ani pri obede nemám pokoj, myslela som že si zasa nájdem nejaké malé miesto v rohu. Možno že zájdem za mamou aby sme sa mohli najesť spolu, no nie. Ja musím ísť na jedlo s chalanmi. Ak to bude takto pokračovať aspoň začnem dávať pozor na ich jedálniček.

Večer pri koncerte stojím vzadu. Len pár krokov a mohla by som vidieť ten dav. Nie, to fakt nepotrebujem. V ruke sa pohrávam s hajzľovým zvonom. Tak nejak ho prenášam celý deň, prehadzujem si ho v rukách a mávam s ním ako pravý jedai so svetelným mečom. Asi po pol hodine ma príde upozorniť jeden z osvetľovačov že im na stage máva hajzľový zvon.

Ešte v ten večer je na vines a instagram uploadnutých okolo dvesto videí môjho meča.