Princess needs Friend

Kapitola 3 - Mier

Dylan

„Priveď mi toho, kto ich vedie do prijímacej sály, hneď tam budem. Ostatných pustite na nádvorie a dajte na nich pozor," povedal som Line.

„Áno, pane," povedala a odchádzala.

Raith si vzdychol a povedal: „Idem s ňou." Hneď preliezol ohradu a utekal za ňou. Keď ju dobehol, chytil ju za ruku.

Nechcene som sa nad tým pousmial. V období keď Vivian čakala Sky, Raith a Lina mali svadbu. Ich láska kvitla každý deň viac a viac. Bolo príjemne ich sledovať, dokonalo sa doplňovali...

„Ideme s tebou," povedala Viv.

Tým ma vytrhla z myšlienok. „Dobre."

Sky okolo mňa prebehla a podliezla ohradu. Ja som ju preskočil. Chytil som Viv za ruku a Sky pribehla z druhej strany.

Vošli sme dnu, kráčali po chodbách do prijímacej sály. Moje myšlienky blúdili kade-tade. Čo sa to deje v poslednej dobe? Nechápal som. Príliš dlho som mal pokoj, to sa stalo.

Stráže pred dverami nám otvorili. Vstúpili sme a rovno si to zamierili k trónu. S Viv sme si vedľa seba sadli, Sky si sadla Vivian na kolena.

Sluhovia nám podali koruny. Boli položené na krásnych červených vankúšoch so zlatou čípkov. Na nich bol precízne vyšitý fénix zlatou niťou. Erb môjho kráľovstva.

Na svadbe Vivian dostala tiež vlastnú korunu. Bola nádherná, zlatá s tmavomodrými kameňmi, prispôsobená mojej. Nasadili sme si ich na hlavy.

O chvíľu viedol Raith do miestnosti troch ľudí. Dvoch strážcov na čele s postavou zahalenou v dlhom čiernom habite s kapucňou na hlave. Na chrbáte jej pohrávali tmavofialové krídla. Pristúpili tesne pod schody.

„Čo vás privádza do môjho kráľovstva?" opýtal som sa.

Postava v čierno habite zrazu klesla na kolena. Nechápavo som sa na ňu pozrel.

„Odpustenie a pomoc," povedala postava, ktorá si konečne dala dole kapucňu. Purpurea. Už to nebolo to malé dievčatko, ale tínedžerka. Jej kedysi dlhé fialové vlasy boli ostrihané po ramená a tmavé oči trošku zosvetleli, teraz boli tmavosivé. V jej očiach sa však odzrkadľoval smútok.

„Čo sa stalo?" opýtal som sa opatrne.

Jej oči zaliali slzy. „Zabili môjho otca. Tí neviditeľní hajzli zabili môjho otca!" zvrieskla a jej oči boli zaliate temnotou. Rýchlo si dala tvár do dlaní a začala vzlykať.

Chcel som sa postaviť, ale okolo mňa niečo rýchlo preletelo. Skyine čierne vlasy za ňou viali ako utekala po schodoch. Vivian sa postavila, že sa za ňou rozbehne a zastaví ju, ale ja som ju len stiahol naspäť. Nahnevane sa na mňa pozrela, ale naspäť sa usadila.

Sky pribehla k Purpuraey a objala ju. Tá prekvapene zažmurkala, ale potom jej objatie opätovala. Sky sa nakoniec odtiahla a povedala: „Je mi ľúto, čo sa stalo tvojmu ockovi."

Svojou rukou jej zotrela slzy. Purpurea sa na ňu jemne usmiala. Potom som sa postavil a podišiel k Purpuraey a chytil Sky za ruku.

„Dylan, ja viem, že sme mali rozdiely a rozbroje, ale chcem to všetko nechať za nami. Teraz máme spoločného nepriateľa, ktorého musíme poraziť spoločnými silami. Odpustíš nám to? Viem, že ťa žiadam o veľa, ale si naša jediná nadej," povedala a sklonila hlavu.

„Vstaň, Purpuraea. Predo mnou sa kľakať nemusíš. Si kráľovná svojich ľudí. Sme na rovnakej úrovni. Pomôžem vám. Aspoň podľa mojich možnosti... Ale ak sa čo i len trošku o niečo pokúsite, skončili sme. Rozumieš?" povedal som prísne.

Purpurea sa postavila a konečne mi pozrela do očí. „Rozumiem."

Podal som jej ruku a povedal som: „Mier?"

Silno mi stisla ruku a usmiala sa. „Mier"

...

Potom, čo sme sa všetci vydali svojou cestou som poslal Raitha a Linu, aby našli voľné izby a príbytky pre temné víly.

Teraz som si to však mieril k môjmu hlavnému radcovi. Jemne som zaklopal na dvere.

„Vstúpte!" zakričala.

Otvoril som dvere a doširoka sa usmial. Alex mi úsmev opätovala.

Za tých desať rokov sa Alex veľmi zmenila. Bola sebaistejšia, zhovorčivejšia a nebojácna. Kto by to bol kedysi o nej povedal. Kedysi hanblivé dievča muselo vyjsť so svojej komfortnej zóny a teraz vybavuje dôležité mierové dohody, zmluvy a dokumenty.

„Dylan!" skríkla a objala ma.

Objatie som jej opätoval. „No ako bolo na cestách? Všetko v poriadku? Dokázala si podpísať zmluvu? Pomôžu nám obry so zásobami dreva na zimu?" Pomaly som si počas rozprávania sadol na kreslo oproti nej.

„Neboj, všetko je v poriadku. Všetko sa mi podarilo vybaviť," povedala a usmiala sa na mňa. „Ale teraz mi hovor, čo sa to tu deje? Niečo sa už ku mne dostalo, ale nie všetko."

„No, ako mám začať..." vyrozprával som jej všetko, čo sa za tých pár dni stalo.

Alex len jemne prikyvovala hlavou. „Chápem. Na tvojom mieste by som bola veľmi opatrná. Neverím, že by sa všetky temné víly rozhodli súhlasiť o Purpureinom rozhodnutí. Predsa len, jej predkovia nám stále robili problémy. Opýtaj sa jej na to. Porozprávaj sa s ňou o tom, čo všetko sa stalo. Aj podľa toho zistíš či nemá niečo nekalé za lubom."

„Asi máš pravdu," povedal som popravde a zapozeral sa na stôl.

Povzdychol som si a pokračoval som, „Tí Loganovi bastardi sa dokážu zneviditeľniť. Bude ťažké ich dostať."

Alex sa zamyslela. „Hm, nemá náhodou víly prášok schopnosť odhaliť neviditeľne jednotky?"

Vtedy mi to docvaklo. Víly prášok.

Pleskol som si po čele. „No jasne. Ako, že mi to nedošlo. Už som asi starý..." Povzdychol som si a pretrel si oči od únavy.

Alex sa zasmiala. „Preto ma máš, aby som ti pripomenula dôležité veci."

Úsmev som jej opätoval. „Jasne. Takže budeme musieť zajtra vyraziť do zámku víl a popýtať ich o pomoc. Rovno by sme mohli zobrať aj Purpureu. Je tiež víla a dokonca mám pocit, že ich prášok je silnejší. Mohlo by sa nám to zísť."

„Nie som si istá, že je to dobrý nápad zobrať Purpureu. Áno, ich prášok je síce silnejší, ale prvé by som ju ešte preverila. Predsa len. Možno je to len pasca a starý Tenebris sa dal dokopy s Loganom."

„Jej slzy a emócia nevyzerali falošne a Logan by sa s Tenebrisom nedal znova dokopy. Nezabúdaj, že mu zabil rodičov," povedal som.

„Aha, to je pravda. Ale zúfale časy si niekedy žiadajú zúfale činy. Ešte si ju radšej preklepni."

„No, asi máš pravdu. Zajtra vyrazíme iba my dvaja."

Alex prikývla. „Bude to tak lepšie. Ak by sa preukázalo, že Purpurea sa k nám chce pridať, tak im ponúkneme miesto v hrade víl."

„Hm, to tiež nie je zlý nápad," povedal som.

„Fajn, tak sme dohodnutí," postavil som sa. „Teraz ma ospravedlň musím ešte niečo vybaviť."

Alex prikývla, ako som už stál pri dverách, zastavil ma Alexin hlas.

„Dylan, len ti chcem povedať... Neboj sa, to zvládneme. Máš okolo seba veľa skvelých ľudí, ktorí ti pomôžu."

„V to dúfam," pousmial som sa smutne a odišiel.