Princess needs Friend

Kapitola 2 - Čo sa tu deje?

Na náhľade je ako si predstavujem Dylana a Vivian po rokoch. Užite si kapitolu! ^_^

Dylan

Počúval som ako nám kapitán stráže prerozprával celú situáciu.

„Neviditeľní? Ako je to možné? Veď žiadne také bytosti neexistujú!" povedal som nahnevane, postavil sa a buchol po stole. Všetci sa na mňa otočili a ja som sa pozeral na všetkých v miestnosti. Dlhé čierne vlasy mi padali do oči.

V miestnosti bolo už viac ľudí. Zvolal som poradu, aby sa všetci dozvedeli, čo sa stalo a niečo sme spolu vymysleli. Viv a Sky sedeli po mojom pravom boku, kapitán na ľavo. V miestnosti boli všetci radcovia, Audaxovci, Lina, Roy a Lili. Stretol som sa s Raithovym pohľadom a vedel som, že ma odpoveď na otázky.

Raith na seba nedal dlho čakať. „Za horami sa nachádzajú púšte. Nikto sa tam však neodvážil ísť. Ani váš otec. Je to nepreskúmané miesto a veľa ľudí nevie, čo za bytosti tam žijú. Vie sa naozaj málo o tom, čo sa tam nachádza. Pravdepodobné je, že potom čo bol Logan vyhnaný sa rozhodol prevziať vládu nad tou púšťou a vytvoril si tam svoju armádu."

Odhrnul som si vlasy z očí a vyrovnal sa. „Prečo ste mi nepovedali, že sa za tými horami niečo také nachádza? V živote by som ho tam neposlal, keby som o tom mieste vedel."

V tom som pocítil jemný stisk na ruke. Bola to Viv. „Je to moja chyba. Ja som prišla s tým plánom a poslala som ho tam."

„Nie, to nie je tvoja chyba," povedal som. „Nezabúdaj, že ja som ten, kto ti to schválil."

Potom som sa pozrel na všetkých. „Roy, zvýš hliadky v okolí. Ak by sa objavilo čokoľvek podivné okamžite nás kontaktujte, to platí pre všetkých. Nechcem tu mať žiadne ďalšie obete." Všetci prikývli.

„Ešte niekto ma nejaké pripomienky alebo otázky?" opýtal som sa. Všetci boli ticho a tam som im dal rozchod. Potom som sa otočil na Viv a Sky.

Viv ma chytila za ruku a Sky ku mne pribehla z druhej strany. „Poď, ideme sa vyspať, je už dosť hodín," povedala Viv.

„Dobre," opovedal som jednoducho.

Kráčali sme preč z miestnosti, po chodbe a k izbe Sky. Prešli sme dverami a ja som si to zmieril k oknám.

„Sky prezleč sa do pyžama a nech už ležíš v posteli," zavelila Viv.

Zapozeral som sa do diaľky. Krásny mesiac svietil na oblohe. Jemne ho zakrývali mraky a od otvoreného okna pofukoval jemný vetrík. Zhlboka som sa nadýchol a pomaly vydýchol. Stále nemôžem uveriť, že ten sráč sa vrátil. To sa ho nikdy nezbavím?

Potom som oči otvoril, zavrel som okno a zatiahol žalúzie. Vydal som sa ku posteli, v ktorej už ležala Sky a vedľa nej sedela Viv. Sadol som si z druhej strany.

Viv jej chytila prikrývku a vytiahla jej ju ku brade. Začala jej rozprávať rozprávku, tak ako každý deň. Sky sa stále pýtala otázky, na ktoré Viv trpezlivo odpovedala. Stále som ju obdivoval ako to dokáže.

Rozprávka skončila ja som pozrel na Sky. Spala sladko ako anjelik. Jemne som ju pohladil po havraních vláskoch a dal jej bozk na čelo. „Spi sladko, princezná."

Odtiahol som sa, zhasol lampu na nočnom stolíku a kráčal za Viv, ktorá bola už pri dverách. Pribehol som ku dverám a jemne ich zavrel. Kráčal som do našej izby, ktorá bola hneď vedľa.

Viv už sedela na posteli a rozplietala si vrkoč. Podišiel som ku druhej strane postele a ľahol som si. V hlave mi vyrylo plno otázok.

Z myšlienok ma však vytrhlo Vivianine kričanie: „Nelež na tej posteli v topánkach! Vieš, že to neznášam!"