19 ročná Vivien stretne raz chlapca. (Samuel William Miščík.) Lenže nevie o tom čo sa mu stalo a ako zomrel...Nájdu nejaký liek na to aby bol živý? Bude s ním chodiť alebo budu len naj kamoši? Dozvieš sa v knihe.
Znovu mi pípal budík. Tak som sa nejak vyteperila z postele a išla do kuchyne. Našla som tam odkaz na lístočku že išiel na slúžobku na týždeň. Zobrala som si jablko z chladničky, urobila si rannú hygienu, obliekla sa a išla na bus.
*V BUSE*
Boli sme na nejak zástavke. Prišlo ku mne jedno dievča. V takom istom roku ako ja. "Máš tady volno?" Opýtala sa ma. "Jasné." Sadla si vedľa mňa. "Na jakú školu ideš?" "Na gymnázium. Ty?" "Tiež." "Počkat. Takže mi chodíme do tý istý školy?" "No...Jo...Do akej triedy chodíš?" "Do 4.A Ty?" "4.B" "A to sme se jako nikdy nesetkali?" "No...Nie." "Ako sa voláš?" "Nela ty?" "Vivien teší ma."
*KEĎ PRIŠLI PRED VIVIENU TRIEDU*
"Kdo je ten kluk?" Ukázala na Sama. "Ty ho vidíš?" Opýtala som sa prekvapene. ""No jasně." Prišiel ku nám. Objala som sa s ním. "Ahuuuj." "Ahooj." Odtiahli sme sa. "Samo Nela, Nela Samo." "Čau." "Čus." zazvonilo na hodinu. "Už musíme ísť. Ahoj." "Papaa." Sadli sme si do lavice. Za chvíľu prišla učka. Pozdravili sme sa a začali sme sa učiť.
*PO VŠETKÝCH HODINÁCH*
Išla som do skrinky. Jasné že aj zo Samkom. "Hele. Nechceš jít dneska k nám?" "Prepáč. nemôžem." "Proooč?" Pozrela som na Samka. "Povedz jej to kľudne." A usmial sa. Úsmev som mu opätovala. "Chcem Sama dať do sveta živých." Zašepkala som. "To jako fakt?" "jop." "Jdu s váma." "Dobre." Povedal Samo. Išli sme zo školy domov. Išla som pozadu. Volala som s mamkou. Keď som skončila, chcela som ich dobehnúť ale niekto ma pritlačil o stenu. "Tak a odteraz budeš počúvať len nás!" Povedal nejaký môj spolužiak. "Trhni si." Povedala som mu. Fľusla mu do tváre a kopla ho medzi nohy. (Viete kde P.A)
*KEĎ PRIŠLI*
Išli sme do domu. Vyzuli sa a išli. Presnejšie, do mojej izby. Položili sme tašky ku skrini a šli do mojej skrýše. "Takže. Musíme ísť ku Samovi domov. Poznám sa s Klárou. Poviem jej čo chceme spraviť. Určite sa ku nám pridá." Kývli hlavou. Vyšli sme zo skrýše a namierili si to ku Klarise.
*KEĎ PRIŠLI KU JEJ DVERÁM*
Zaklopala som. Otvorila Klára. "Ahoj." "Ahoj. Potrebuješ niečo?" "Ano. Môžem ísť do vnútra?" "Jasné." Vošli sme do vnútra. "Mami idem do izby s kamoškami!" "Dobre!" vybehli sme hore. "Najprv. Nela Klarisa. Klarisa Nela." Sadli sme si na koberec. "Takže. Možno mi neveríš, ale je tu s nami Samo." "Ja ho nevidím." "Prosím...Ver mi." "Dobre verím ti." "Chceme ho oživiť. Zo sveta mŕtvych do sveta živých." "Ako?" "Mám knihu v skrýši. Všetky potreby má Samko vo svojej izbe. Ale máme problém..." "A to je aký?" "No...." "Proste tvoje máma má v kabelce dlouhou trávu. Dlouhou trávu jako z pole." "Aha." "Zoberieš ju prosím?" "Hej." "Ďakujem." Samo ma ťahal do izby. Išla som za ním. "Moja izba." Povedal a otvoril dvere. "Wow..." Pozerala som ako ju mal nádhernú. "Je prekrásna....Nemám slov." "V tejto izbe spomínam na tie zážitky s MaTTemom, Dejzrom a Vitom." Povedal a zosmutnel. Prišla som ku nemu. "Si v poho?" "Hej." Stiekla mu jedna slza. Objala som ho. "Mám ťa strašne rád." "Aj ja teba." Odtiahli sme sa. Klára vošla do izby. "Mám ich!" "Dobre." Zobrali sme všetko potrebné a cez také, skryté dvere o ktorých nikto nevedel, sme išli do mojej izby, Rovno do skrýše. Položili sme kotlík a doňho dali všetky prísady. Zamiešali a naliali do pohára. Vyzeralo to nejako takto:
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Nazdravie." Povedal a napil sa. Zavrel oči a spadol. Pravý čas som mu dala pod hlavu vankúš. "Musí to fungovať." Nič sa nedialo. "No ták." Stále sa nič nedialo. "Preber sa!" Zakričala som. Premieňal sa na človeka. Ale stále sa nezobudil. Začala som plakať. "Prosím preber sa." Povedala som nad ním. Stiekla mi slza a kvapla na jeho líco. Objala som Nelu. "Nemohlo sa to stať. Nie mne." "Vivi, otoč se." Povedala Nela. Otočila. Sadol si...ON SI SADOL! "Samo!" Objala som ho. Objatie mi oplatil. "Myslela som, že som to pokazila." Plakala som z radosti. Odtiahli sme sa. Pozerali sme si do očí. Usmiali sme sa obidvaja. "No...Ale víte že to, co bylo v knížce nebylo kompletné?" "Čože?" "Ano. Chýbala tam normálna slza." Keď Samo zaostril kto to povedal, tak ihneď bežal. "Klára!" Objali sa. "Myslel som, že už nikdy nebudem živý." "Ja by som za teba dala dušu." Povedala som si pod nosom potichu. Prišla ku mne Nela. "Heleme se kdo je tady znovu do Sama." Drgla do mňa. "Prestáň. Nesom doňho." "Ne vůbec." "Ale do prdele prestaň." "Fajn." Bola som doňho. Ale nechcela som, aby to niekto vedel. Keď bude správny čas, dáme sa dokopy.
