Ako (ne)prežiť katastrofu ✔

40. Just don't let me disappear

                                                                            𝕄𝕠𝕟𝕚𝕔𝕒

Bol posledný večer našej izolácie. Nemohla som tomu veriť, že ja s Jackom sme spolu strávili vyše dvadsať dní, čisto iba my dvaja, a prežili sme ich bez ujmy. Navyše, som sa naučila navariť pár nových jedál bez toho, aby som založila požiar. 

,,Ideš," povedal Jack a prebral ma z môjho rozjímania. Hrali sme spolu Človeče, nehnevaj sa a tvárili sme sa veľmi sofistikovane a dospelo, čo nedávalo žiaden zmysel. Jack vyhrával, čo som mu v kútiku duše závidela. 

Vzala som teda do ruky kocku a hodila som ňou. Vyšla mi trojka, čo bol presný počet poličiek, ktoré som potrebovala na vyhodenie Jacka. Samozrejme, buď som mohla pohnúť s tým panáčikom alebo ujsť do domčeka. 

,,Ani na to nemysli, Mon," zaúpel Jack a tváril sa ako päťročné rozmaznané decko. Zlomyseľne som sa zasmiala a spravila som tri kroky vpred s panáčikom, ktorý vyhodil toho Jackovho, ,,no veď počkaj." 

Jack vzal kocku a hodil päťku. Zasmial sa a s jeho panáčikom, ktorý bol tesne za mojím druhým spravil pár pohybov, nevedela som, ako to spravil, ale nejakým zázrakom sa ocitol na rovnakom poličku, ako ja. 

,,Šach-mat," povedal a panáčikom vykopol toho môjho. Zlovestne som sa na neho pozrela.  

,,Ty si dobrý šach-mat," odfrkla som si a posunula som jeho panáčika o tri polia dozadu, toho svojho som vrátila na pôvodné miesto. 

,,No žiadne také," namietal Jack a vrátil jeho panáčika vedľa toho môjho. Potom vzal do ruky toho modrého, ktorý patril mne a postavil ho na štartové pole. 

,,Jaack," namietla som a Jack sa na mňa pozrel, ,,ty podvádzaš!" 

,,Nepodvádzam ťa, Mon," odpovedal Jack a pousmial sa, ,,nemám s kým." 

Musela som sa chtiac, či nechtiac rozosmiať a Jack sa na mňa medzitým pozeral a usmieval sa. Čo som si nevšimla, že spravil bolo, že opäť posunul jeho panáčika, podvodník jeden. Prekrútila so nad ním očami a posunula som môjho panáčika a aj toho jeho. 

Jack pokrútil hlavou a vzal toho môjho do ruky a stratil ho v jeho zovretí. 

,,Hééj, toto nie je fér," zamrnčala som a posunula som sa k Jackovi a snažila som sa vybojovať si panáčika. Jack nado mnou pokrútil hlavou a keď som nadstavila dlaň, vložil mi do nej môjho panáčika a široko sa na mňa usmial. Jeho zelené oči, jemné ako mach, ma úplne pohltili a ja som na moment zabudla, že sme vlastne hrali nejakú hlúpu hru. 

Bolo vôbec možné, aby niekoho oči boli takéto neskutočné? S povzdychom som z nich presunula svoj pohľad a skončila som na Jackových perách, ešte stále roztiahnutých do širokého úsmevu. Musela som sa vrátiť do pár nocí späť a spomenúť si na ich jemný dotyk.  Ako rada by som to ešte zopakovala.... 

,,Podvádzal som, isto by si vlastne mala vyhrať," povedal Jack, keď videl, že som sa s mojou figúrkou nemala k činu a stále som ho pozorovala. Pousmiala som sa a potom mojou mysľou prešla jednoznačná myšlienka. 

Myslím, že toho chalana som mala viac než rada. A ten pocit motýľov a búšenie srdca... Bolo to úplne iné, než s Thomasom. Do neho som sa zaľúbila rýchlo, pobláznene, ibaže k Jackovi som si pomaly kopala cestu. Niekedy by sa mi niečo také, ako zaľúbiť sa do Jacka Ansela, zdalo byť nemožné, ibaže dnes? Dnes som milovala všetky tie otravné veci, ktoré robil a ktoré z neho robili Jacka.

Nebolo to skvelé? Prečo som niečo také nemohla pocítiť, keď sme spolu chodili, ale až teraz? Odsunula som sa kúsok od Jacka, pretože som potrebovala triezvu myseľ. Ešte stále sa nepriznal, o kom hovoril v telefonáte s Alexom a ja som sa snažila dávať pozornosť pri tom, keď Jack zmienil hocikoho. Ibaže, nezmienil nikoho podstatného. 

,,O kom si vtedy vravel s Alexom?" opýtala som sa z čista-jasna a Jack sa na mňa nechápavo pozrel. Moje srdce splašene búchalo v hrudi a dúfalo, že z jeho úst zaznie moje meno. 

,,Mon," povedal a môj hrudník bol hádam rozdrvený tým nepoddajným svalom, ktorý sa hádam rozhodol opustiť moje telo, ,,nechápem, čo myslíš? Kedy som sa o kom mal rozprávať s Alexom?"

Jack rozprával, a síce sa v jeho hlase  nedala odpozorovať neistota, no z jeho očí priam kričala. Priam som cítila tú nervozitu, ktorá sa v nich odzrkadľovala, pretože istotne vedel na čo som mierila. 

,,V ten večer, keď mi napísal Thomas," odpovedala som Jackovi a on stiahol jeho pery od úzkej línie a obzrel sa okolo. Z ničoho nič a možno, len pretože sa chcel trošku zamestnať, začal upratovať figúrky a kocky do krabice vedľa neho, ,,vošla som do tvojej izby a ty si volal s Alexom." 

Pozorovala som, ako sa neistota odrážala na jeho tvári. Buď rozprával o mne alebo to bol niekto, o kom by som počuť nechcela. Dúfala som, že tu ani iné možnosti neboli. Ibaže, ak by to bol niekto iný, moje srdce by sa asi opäť roztrieštilo na milión kúskov a pozbierať ich, by bolo dosť náročné.

,,Ja, ehm, už si nepamätám. Ehm, neviem, naozaj čo myslíš. A nyvše počúvať  cudzie rozhovory, Mon, to je od teba drzé," odpovedal rozpačito a zavrel krabičku. Jeho pohľad stále upieral inde, len nie na mňa. V skutočnosti bol naozaj mizerným klamárom, to už som hádam aj ja, dokázala predviesť lepšie herecké výkony. 

,,Povedal si, že či máš za ňou hneď ísť a povedať jej, že ju len tak medzi rečou máš rád o niečo viac," povedala som a stále som skúmavo pozorovala Jacka. Rozhodla som sa ignorovať poslednú časť jeho výroku, pretože som vedela, že ma tým chcel odviesť od pointy. Trochu ním trhlo. Možno do teraz dúfal, že som to prepočula, ibaže to tak nebolo. A moja zvedavosť bola silnejšia, než ja. A možno to bola aj túžba počuť, že som to bola ja. 

,,Mon," pozrel sa mi do očí a ja som videla, že to naozaj nechcel povedať. To rozorvanie v nich na mňa priam kričalo a ja som začala ľutovať, že som sa ho to spýtala. Po pravde som ho tak-trochu chápala. Ak som to bola ja, pred pár dňami som ho predsa uzemnila, že sme sa nemohli posunúť preč z kamarátskej zóny. Ak by som bola na jeho mieste, asi by som mlčala rovnako. 

,,Ja, prepáč, len ma to zaujímalo," ospravedlnila som sa a pozrela som sa do jeho očí. On kývol hlavou a potom odtrhol tie jeho oči od mojich. Obzrel sa po miestnosti, akoby tu bol prvýkrát a ja som ho stále skúmala. 

A možno som to naozaj nebola ja. Veď aká tu bola šanca, že ma mal viac než rád po našom rozchode? Predsa so mnou strávil tri mesiace a môžem z jeho postoja pri rozchode s istotou povedať, že očividne ku mne necítil viac, než kamarátstvo.

Pravdepodobne sme si neboli súdení. A ja som zas a znovu začínala dávať svoje srdce do ruky niekomu, kto sa o neho nemohol postarať. Možno by bolo lepšie, ak by som si ho navždy zamkla. 

,,Nemáš sa začo ospravedlňovať," odpovedal mi Jack a pousmial sa, ,,ja sľubujem, že ti to raz prezradím, len teraz na to nie som asi úplne pripravený." 

,,Chápem," tiež som mu vrátila poloúsmev a celou mocou som sa snažila usadiť zámky na ten prekliaty sval, čo sa vo mne tak bláznivo metal, keď sa na ma Jack sladko usmieval, ,,len som bola zvedavá."