Ruined World

XX.

Lukas

Špinavé steny, tvrdý madrac a prach. Malé okno a misa s vodou.  Snažím sa viac otvoriť oči, no každý sval v tele ma bolí.

,,Konečne. Už sme si mysleli, že sa nepreberieš." Pri uchu ma pošteklí nechutný hlas a mnou mimovoľne strasie.

Inštinktívne sa posuniem dozadu, až na chrbte ucítim ľadovú stenu. Pomaly otvorím oči a snažím sa zistiť, kde som. Celá miestnosť je tmavá, osvetľuje ju len petrolejová lampa a mesiac, ktorý je kvôli oblakom len veľmi slabo vidieť.

V celej miestosti už nie je nič iné. Opatrne sa obzriem na pravo, kde na stoličke sedí chlap, ktorý mohol byť len o niekoľko rokov starší ako ja. Má na sebe otrhané oblečenie a keď otvorí ústa, všimnem si jeho štrbavý chrup a do nosa mi udrie jeho zápach.

Zasmeje sa a ja sa chcem posunúť ešte dalej, ale studená stena mi to nedovoľuje, a tak sa aspoň pomaly posadím.

,,Keby si sa videl, ako hrozne vyzeráš... a ten tvoj nechápavý pohľad!" Miestnosťou sa znova ozve jeho hurónsky rechot a ja si skloním hlavu na seba.

Až vtedy si uvedomím, že mám ľanom zviazané ruky. Oblečenie je na mnohých miestach roztrhnuté a zdobené zaschnutou krvou. Mojou. Pohľadom pomaly prejdem po mojich rukách, na ktorých sa tiahnu dlhé rany a na ktorých sú modriny rôznych farieb, od modrej, cez tmavočervenú až po zelenú.
Končekmi prstov si prejdem po tvári. Síce si ju nevidím, ale cítim, aká je opuchnutá.

Potom mi ale hlavou prejde vír myšlienok. Nepamätám si to. Nič si z toho nepamätám. Čo sa to, došľaka, stalo?

Pamätám si, ako som prvý raz uvidel Charlotte, ako sme spolu bývali u nich a potom si ešte pamätám, ako som odtiaľ zbabelo ušiel a ju tam nechal samú. To je všetko. Od toho mám v hlave prázdno. Zmätok. Tmu. Ako to, že si už na nič nespomínam?

,,Kde to som?" Spýtam sa toho nechutného muža, no on nevyzerá, že by sa mi chystal odpovedať.

,,Naozaj si nič nepamätáš? To ťa museli riadne zmlátiť." Odvetí mi, stále s tým slizkými úškrnom na perách a odomkne dvere. Následne počujem, ako ich za sebou zamkol a mňa tu nechal samého.

•••

,,Lukas, Lukas, Lukas... už dlho sme sa nevideli."
Započujem až príliš známy hlas a oči rýchlo upriamim k dverám.

Vkročí do miestnosti, otočí si stoličku operadlom ku mne a obkročmo si sadne, pričom zo mňa nespúšťa pohľad.

Cítim, ako sa tým spôsobom sedenia nado mnou povyšuje a dáva mi tým najavo, kto tu ťahá za kratší koniec. Snažím sa aspoň trocha sa vystrieť, no moje ubolené svaly mi to nedovoľujú.

Jej ľadovo sivé oči ma pobavene sledujú a ja stažka prehltnem.
Je celá v čiernom, čo jej zvýrazňuje jej blond vlasy. Tentoraz ale neboli dlhé, aké som si ich pamätal, ale boli o dosť kratšie, siahali jej len po plecia a ostrá línia, akou boli odstrihnuté, dosť napovedá o jej ráznej povahe.

,,Čo odo mňa chceš?" Vyprsknem na ňu, aj keď odpoved veľmi dobre poznám.

,,Oh, zlatíčko moje. Keby si zostal na mojej strane, tak by sa nič z tohto nemuselo stať." Usmeje sa, no v očiach jej vidím hnev.

,,Na tvojej strane? Veď tvoj otec bol netvor! To, čo páchal... a ty v tom teraz pokračuješ. Ako by som vôbec mohol byť na tvojej strane a na rukách mať krv nevinných ľudí?"

,,Stále si taký naivný a myslíš si, že mi to môžeš prekaziť? Teraz máš na sebe akurát tak svoju krv."
Odvetí mi a ja sa na seba ani nemusím pozrieť, už som si všimol, ako vyzerám.

,,Prepáč mi to krutejšie zaobchádzanie, ale naozaj si sa nevedel vpratať do kože. Museli ťa trocha ukľudniť, aby sa s tebou dalo rozprávať." Uškrnie sa a pohľadom ukáže na pohodený bič v rohu miestnosti, ktorý som si doteraz nevšimol.

,,A čo teraz odo mňa chceš? Aby som sa pridal k tebe a odstraňoval "nepohodlných" ako ich tvoj otec nazýval? To si naozaj myslíš?"

Viem, že by som si mal strážiť svoj hnev, predsa len ona tu má naviac. No akosi mi to nejde.

,,Pravdaže nie, Lukas. Tá ponuka už dávno vypršala." Prekríži si ruky na operadle a stále zo mňa nespúšťa zrak. ,,Predstavovala som si, ako budeme spolu. Spolu v tomto novom svete bez špinavcov. Pamätáš si, ako som ti hovorila otcove plány, však? Ako si ma mohol tak zradiť a opustiť?"

Na tvári sa jej objavila smutná grimasa, ale ja som vedel, že ju len pretvára. Jej oči boli síce stále krásne, ale zato boli aj plné chladu.

,,Chceš ma teda zabiť, Zara?"

Ako som odpovedal, zdvihla sa zo stoličky a pomaly si sadla ku mne na madrac.

,,To nie, hlupáčik. Aspoň zatiaľ nie ." Odvetí a na tvári sa jej mihne prefíkaný úškrn. Najskôr mi prstom ľahko prebehne po sánke a potom mi tuho chytí bradu a tak mi tvár nasmeruje  jej smerom.

,,Budeš príkladom pre ostatných, ktorí sa opovážia čo i len pomyslieť na to, že by sa postavili proti mne." Zrazu som uvidel, ako sa v jej očiach čosi mihlo. Bolo to nadšenie? Radosť z môjho strachu?

,,A ešte to tvoje drobné dievča. Naštvalo ma." Odvetí a konečne dá zo mňa ruky preč. ,,Privedú mi ju. Ó, áno. Už sa teším, ako bude trpieť. Lebo vtedy budeš trpieť aj ty."

,,Veď ani nevieš, kde je!" Osopím sa.

,,Koľko toho len nevieš. Na mojej strane je viac ľudí, ako si myslíš. Už si rozmýšľal nad tým, ako si sa tu vlastne dostal?"

Jej otázka ma znepokojí, lebo si popravde toho moc nepamätám. Pamätám sa, ako som sa znova dostal do tohto hnusného mesta. A potom si spomínam na tú známu tvár.

,,Potkan..." Poviem nahlas, čo som ale nemal v
Pláne.

,,Ty si mi ale hlavička! Teba by aj bola škoda." Zarehoce sa, čo vo mne len vzbudzuje další hnev.

,,Vieš, na začiatku bol vcelku neškodný, keď sa rozhodol zabývať sa pod zemou a ani odtiaľ nevyjsť. Ale časom každý chce viac. Ani si nevieš predstaviť, za ako málo ťa zapredal..."

,,To by nikdy nespravil!" Okríknem ju, no razom si spomeniem, ako sa Potkan správal, keď som ho naposledy videl.

Zara na to nič neodpovie, len mi jej dlhými prstami prejde po tvári.

,,Škoda, že si bol taký hlúpy. Mohlo nám byť spolu dobre." Oči sa jej zaligocú a jej horúce pery ma pohladia na líci. Zarine ruky ucítim na zátylku, na čo sa odtiahnem.

,,Aj tak ju nenájdeš..."
Je v inom meste - chcel som povedať, no radšej to nebudem prezdrádzať.

,,Ja mám veľa spojencov. Veľmi dobre viem, kde je. A čo nevidieť tu bude tiež. Tešíš sa na to?"

,,Gabriel..." ani tú vetu nemusím dopovedať, keď si všimnem jej zlovestný úsmev na perách.

Ahojte :)
Ďalšia kapitola je na svete a dúfam, že sa vám páčila.

Chcela som ju napísať ešte pred koncom roku, no akosi sa mi to nepodarilo - tak by som vám aspoň takto dodatočne chcela popriať všetko dobré do nového roku, nech bude pre vás aspoň o kúsok lepší ako bol ten predchádzajúci