Ruined World

X.

Lukas

Asi dvadsať minút som sa díval na Charlotte, ktorá bola ešte vždy vo vode. Tvárila sa bezstarostne a tvár jej zdobil úsmev natešeného dieťaťa. Konečne prestala myslieť na tie mŕtvoly...

,,No pohni sebou. Nechcem tu stráviť celú mladosť." zakričím na ňu a otvorím si dvere od auta. Charlotte sa na mňa zamračí a pomalým krokom sa vyberie za mnou.

Keď si sadne do auta, zdvihne nad moju hlavu svoje spojené ruky a vyleje na mňa morskú vodu. Následne sa začne smiať. Dnes sa naozaj správa ako nejaké decko. ,,Čo to, dočerta, robíš ?!" Zakričím na Charlotte a chrbtom suchej ruky si pretriem oči. ,,Len som na teba vyliala trocha vody, Lukas. Je to len sranda, nemusíš sa tváriť tak naštvane." jej hravé oči ma pozorujú a mierne sa jej zdvihnú kútiky úst.

,,Si sprostá? To čo ti napadlo? Teraz budem kvôli tebe celý od slanej vody..." ráznym hlasom jej dám najavo, že sa mi to nepáči. Potom na ňu hodím škaredý pohľad. Najprv sa trocha zasmeje, ale keď zbadá, že sa na ňu stále dívam, jej kútiky úst opadnú a skloní hlavu. Naštartujem auto a trocha sa usmejem. V skutočnosti ma to až tak nenaštvalo. Len som chel vidieť, ako sa bude tváriť...

•••

Celú cestu ideme mlčky. Zastali sme len raz, keď si Charlotte vybrala deku z kufra auta. Zišli sme z kamenistej pláže a zabočili do nejakej lesnej cestičky. Dúfam, že čoskoro narazíme na nejaké mesto...

Keď skončil les, ocitli sme sa na lúke. Všade navôkol nebolo nič, len v diaľke sa črtali vysoké pohoria.

Keďže sme už boli mimo lesov, mal som dobrý výhľad na pochmúrnu oblohu. Nad nami boli popolavé mračná, z ktorých čo nevidieť začne pršať. Ako som na to myslel, na čelné sklo padlo pár malých kvapôčiek vody.

Pootvoril som okno a nechal preniknúť vôňu dažďa do auta. O chvíľu sa z malých kvapiek stali väčšie. Potom ešte väčšie. A potom začalo liať ako z krhly.

Kútikom oka som sa pozrel na Charlotte. Hlavu mala opretú o sedadlo a ukazovákom prechádzala po kvapkách, ktoré stekali po okne.

•••

,,Táto cesta je snáď nekonečná. " povedal som si sám sebe, keď sme už vyše dvoch hodín išli po jednej prašnej ceste. ,,Hej, Lukas! Nevyzerá to celkom v diaľke ako mesto?" Spýta sa ma Charlotte, ktorá ešte pred chvíľou driemala.

Mala pravdu. Keď som sa pozornejšie zahľadel, všimol som si obrysy mrakodrapov.
,,V tomto meste už zostaneme, alebo tu prespíme a pôjdeme dalej?"
,,Môžeme tu zostať. Chcela by som mať domov, z ktorého by som sa už nemusela sťahovať. "

Prikývol som. Zrejme narážala na to, ako sme vtedy odišli, no ja o tom moc nechcem hovoriť.

,,Lukas?"
,,No...?"
,, Prečo sme vtedy vlastne odišli ?"
sakra...
,,Ehm... preto, lebo sa jeden gang dostal k moci. A človek, ktorý je na ich čele, ma, povedzme to tak, nemá v láske..."  ,,Takže sa pred ním skrýváš?" Spýta sa Charlotte, pričom sa smeje.
,,Neznie to moc hrdinsky, ale vlastne áno. "

,,Ale prečo idem aj ja ? Veď to je tvoj problém, nie môj.  "
,,Na tvojom mieste by som si nebol až tak istý. "
Nechápavo sa na mňa pozrie.
,,Pamätáš si na tých, čo ta vtedy zajali, pretože si im zjedla jedlo?"
Pomaly prikývla.
,,Tak to boli jeho muži. A myslím si, že ťa stále chcú zabiť..."
Teraz sa zasmejem ja. Ked jej to konečne dôjde, trocha sa začervená.

,,A prečo si zobral so sebou aj mňa? Veď si ma tam len mohol nechať."
Dobrá otázka. Tiež som nad tým niekedy rozmýšľal, ale neprišiel som na odpoveď. Mohol som ju tam len nechať, veď nevedela, kam odchádzam. Ale ja som asi chcel, aby bola nažive. Aby bola so mnou.
,, Neviem."

•••

,,Konečne sme tu." povie Charlotte, keď vstúpime do mesta. Toto mesto vyzerá byť rovnako veľké ako to, z ktorého sme išli.
Ale je tu viac špiny a odpadkov ako u nás. Teda oveľa viac.

Na cestách sa kopia plastové ostrovčeky a nevidno žiadnu budovu, ktorá by mala čo i len jedno nepoškodené okno. Väčšinou okno celkom chýbalo, v lepšom prípade chýba len nejaká časť. Veľa budov je obhorených a celkovo to tu vyzerá horšie.

,,Myslíš si, že tu bude viac nakazených ako u nás?" Spýta sa ma obzarajúc sa.
,,Myslím si, že áno. Je to tu veľmi zašpinené a pravdepodobnosť na chytenie infekcie je veľká."

,,Tuto zastav auto pri tej červenej budove."
Povie Charlotte a drgne ma do pleca. Zaparkujem pri nej auto a vystúpim z neho.

Ako prvé mi udrel do nosa strašný zápach. Neviem presne, čo to bolo a asi to ani nechcem vedieť.

Všetky veci si necháme v aute pre prípad, že by v budove niekto bol.
Vošli sme do budovy cez miesto, kde kedysi boli dvere. Keď som zbadal vnútrajšok tej červenastej budovy, prekvapili ma, že je tu dosť veľa vecí. Nie tak, ako keby tu niekto býval, ale tak, že po vojne z nej nič nezobrali. Všade boli porozhadzované nejaké zbytočnosti a pri stenách bol, na tú dobu, kvalitný nábytok.

Rýchlo sme popozerali aj ostatné poschodia. Vo všetkých to bolo také isté až na to, že v horných poschodiach bolo omnoho viac vecí.
,,Myslíš si, že tu niekto býva?" Neistým hlasom sa ma spýta Charlotte. ,,Podľa mňa nie. Kto by mohol žiť v takomto svinčíku?" zaškerím sa a sadnem si na špinavý madrac v rohu miestnosti. Síce je tu veľa vecí, ale zas ak tu niekto býva, tak je pochopiteľné, že si z ufúľanej izby spraví prítulný domov.

Ale Charlotte sa netvári tak bezstarostne a spokojne ako ja. S nevôľou si sadne na nejaké deky v strede miestnosti a v jej belasých očiach sa zračí nepokoj.
,,Čo je s tebou? Uvoľni sa. " nechápavo sa na mňa pozrie. ,, alebo chceš ísť preč?" Zaškerím sa a ľahnem si na madrac. Cítim, ako mi nejaká pružina naráža do chrbta, ale ignorujem to. Nechcem Charlotte ukázať, že sa mi tu nepáči a že jej dávam za dobré ísť preč.

Vidím na nej, že by bola najradšej v svojom pôvodnom bunkri. Na čele jej vyskočí malá vráska a pozerá sa navôkol celej izby, div si krk nevykrúti. Zasmejem sa na tom, ako sa bojí. Toto je pre mňa akoby taká malá vojna, ktorú chcem vyhrať. Buď tu ostaneme, alebo vyhrá a pôjdeme inde.

Síce by sa dalo polemizovať o tom, či tu nejaké prasa nebýva, ale baví ma ju provokovať. Pre lepší efekt pohodlnosti a spokojnosti si dám ruky za hlavu a prekrížim si nohy.

,,Tak čo, zlatko, zostaneme tu alebo chceš ísť preč? Len sa rýchlejšie rozhodni, lebo zachvílu zaspím." zaškerím sa na ňu a ona, chúďa, nevie čo má teraz robiť.

Zlatko? Vážne si jej povedal zlatko, Lukas?
Čo mi to vôbec napadlo?

Pozrie sa na mňa a povie: ,,Tak tu teda zostaňme. Aj tak som si túto budovu vybrala ja..."

,,Ako chceš, Charlotte."
Vyhral som. Síce ona o ničom nevedela, ale vyhral som.

Ona sa len pousmeje a narovná si deku, na ktorej doteraz ležala. Z okien je vidieť, že slnko dávno zapadlo a mňa už chytajú driemoty.

,,Chceš si ľahnúť na madrac? Je určite pohodlnejší ako tá deka." spýtam sa jej.
Ona len zatriasie hlavou a ľahne si, chrbtom otočená ku mne.

Kým som zaspával, rozmýšľal som o nej. Je niečim iná ako ostatné baby, ktoré som kedy stretol. Je taká... výnimočná. A tie jej oči. Jej sivomodré oči, v ktorých sa utápam.

Ahojte 😊❤️
Zas ďalšia časť po dlhej dobe 😕 ale pokúsim sa vydávať ich častejšie 😃

Prosím, napíšte mi do komentárov, čo si o tomto príbehu myslíte. 😃