Ruined World

XIX.

Lukas

V tú noc som mal nepokojný spánok a stále som sa budil - v snoch ma naháňali myšlienky na Charlotte a na to, či som ju tam naozaj mal nechať. Spravil som dobre, keď som odišiel? Čo ak to pre ňu nebude bezpečné?

Mávnem rukou, akoby som tým chcel odohnať tieto otázky z hlavy. Určite jej tam bude dobre, veď sú na ňu tak milí. A a ja som samotár, či už počas vojny ale teraz. Nemusím sa o nikoho báť a nikto ma nemá na starosti.

Snažím sa presvedčiť sám seba a pretriem si rukami rozospaté oči. Viem, že túto noc už toho veľa nenaspím, a tak sa rozhodnem pokračovať v ceste.

Pootočím kľúčom a počujem, ako sa moje staré auto snaží naštartovať. Znova pootočím kľúčom, tentoraz silnejšie, a auto sa už pomaly rozbieha.

Napojím sa z pláže znova na prázdnu cestu a otvorím si okno. Ešte stále bola tma, takže som nemohol spať dlho. Pridávam plyn a užívam si studený vietor, ktorý mi udiera do tváre.

Míňam lesy, lúky a odbočky do nejakých miest. Nerozmýšľam nad tým, kam idem, a tak sa mi to páči. Užívam si slobodu okamihu a vystriem ruku von z okna. Už prestalo pršať, ale vzduch bol stále vlhký. Chcem nechať svoje starosti za sebou a nechám chladný vzduch, aby mi oziabával prsty na ruke.

Chcem začať odznova. Byť znova sám sebe pánom. V hlave sa mi mihnú okamihy, počas ktorých ma samota zožierala zaživa a nahováram si, že pred tým mi aj tak bolo lepšie. Pred tým, ako sa Charlotte ako taká búrka dostala do môjho života a vytrhla ma z monotónnosti všedného dňa.

Stále rozmýšľam nad tým, či som spravil dobre. Ale aj nad tým, že by mi to malo byť jedno. Doteraz som bol sám, a tak by to aj malo byť. V hlave sa mi prekrikujú otázky, či to, čo robím, je správne, ale už ma to unavuje a otváram aj druhé okno, nech si vietor odveje všetky moje myšlienky.

Mimovoľne sa načiahnem po krabičku cigariet, ktorú mám uloženú vo dverách auta. Vtom ale ruku odtiahnem a znova ju vystriem napospas tmavej noci. Toto k slobode nepatrí. Dlho som bez nich vydržal a zvládnem to aj teraz. Musím. Takýto chtíč zabíja slobodnú myseľ.

Už ani neviem, ako dlho som šoféroval a ani to, kde som. Ako noc ustupovala a nastávalo šero, spozoroval som pred sebou nejaké budovy a keďže som od únavy poriadne ani nevidel, rozhodol som sa zaparkovať auto na okraji mesta.

Ako som sa blížil k ošarpaným budovám, prebehol mi mráz po chrbte. Prezeral som si ulice, ktoré mi boli dôverne známe a slabo som preglgol. Dostal som sa naspäť do toho hnusného mesta, z ktorého som tak veľmi chcel utiecť.

•••

,,Lukas? Si to ty?" Započul som niekoho na mňa volať a trhlo so mnou. Ako som sa otočil, pohľad mi padol na Potkana. Na sebe mal o niekoľko čísel väčšiu bundu a jeho tvár už nebola taká pochudnutá, ako naposledy.

Vidím, ako sa ku mne približuje, a tak zhasínam motor a vyjdem z auta. Je ešte len brieždenie, tak prečo je už hore? Napadlo mi, no v tom som si povedal, že asi kvôli nedostatku denného svetla v podzemí inak rozlišujú deň a noc.

,,Čo tu robíš? Myslel som si, že sa u nás tak skoro neukážeš." Roztvorí náruč a nechám ho, nech ma objíme. Všimol som si, že už nepáchne ako zvratky.

,,A ty tu čo robíš? Vari sa ti uvelebilo vyjsť na zem?" Podpichnem ho, no v skutočnosti mu len nechcem odpovedať na otázku. Čo by som mu vlastne povedal?

Z jeho tváre sa razom stratí všetka doterajšia sebaistota, akoby znervóznel.
,,Neuveríš mi, ale áno. Čerstvý vzduch mi prospieva!"

Povie, ale naozaj mu neverím. V tmavých očiach mu vidím, že predo mnou niečo skrýva.

,,Je mi to aj tak jedno." Prehodím rukou a vyberiem sa do Skladu, mojej starej skrýše. Od únavy pomaly ani nevidím, ale tam by som vždy trafil.

Nebadane si všimnem, ako sa Potkan usmial po tom, ako som doňho viac nerýpal a vybehol za mnou.

Kedysi sme boli dobrí priatelia, no časy sa zmenili. Ja mu už nehovorím všetko a aj on vyzerá, akoby mal predo mnou tajomstvá.

,,Kamže si sa vybral, Lukas? Nepamätáš si, čo som ti naposledy hovoril? Je to tu nebezpečné." Prehovorí ku mne a chytí ma za plece.

,,Pamätám si to. No ak tak jedniné, čo ma teraz zaujíma, je to, aby som sa čo najrýchlejšie dostal do postele."

Pozriem sa naňho, nech si všimne moju unavenú tvár a dám si jeho ruku preč z môjho pleca.

,,Tam ale nemôžeš ísť! Čo ak by ťa tam našli?"
,,A ako by vedeli, že som sa vrátil?" Oboril som sa naňho a zrýchlil krok. Dnes na Potkana naozaj nemám naladu.

,,Tak poď prespať ku mne. Sám si hovoril, že mestskí ľudia nechcú chodiť do Metra, že je to tam hnusné."
Neprestáva rozprávať a mňa by zaujimalo, odkiaľ má toľko energie.

,,Prosím, nechaj nech pomôžem svojmu starému priateľovi..."

,,Dobre teda. Ale len na jeden deň." Poviem len aby bol ticho a kútikom oka vidím, ako sa mu na tvári zjavil zvláštny úškrn. Snažím sa to ale nevnímať, energiu mám akurát tak na chôdzu.

Mestom už prechádzame mlčky a medzi budovami vidím, že vychádza slnko. Bezoblačná obloha sa na pár minút mení na pestrofarebné umelecké dielo.

Po chvíli prídeme k jednému z vchodov do Metra. Eskalátory samozrejme nejdú, a tak sa naše kroky po schodoch ozývajú celým schodiskom a v raňajšom mĺkvom meste pôsobia priam ohlušujúco.

To sa ale nedá povedať o dianí v podzemí. Po prejdení pár uličiek započujem vravu, ktorá sa každou sekundovú zväčšuje. Ľudia tu naozaj nemajú predstavu o čase. Na hlavnej ceste - koľajnice, ktorými kedysi chodilo metro - svieti niekoľko lámp orandžovým svetlom a ľudia tu pobehujú ako také mravce.

,,Tadiaľto." Chytí ma za rameno a otvorí nasledujúce dvere.
,,Toto ale nie je tvoja izba. Veď už som u teba niekoľkokrát bol. A kde máš spolubyvajucich?"

Potkanove oči sa zaligocú od šťastia. ,,Mám nový byt. Páči sa ti? A žijem tu len s mojou priateľkou Camillie. Tú som ti už predstavoval."

Rukou ukáže na celú miestosť, ako by to bola jeho najväčšia pýcha. ,,Úžasné, však?"

,,A ako si sa k tomu dostal?"

,,To už nie je postatné..." zahundre si popod nos a ukáže na gauč, kde si môžem pospať.
Zvláštne, pomyslím si. Ani smrad tu nie je.

Nechápem, ako sa k tomu dostal. Ešte donedávna žil v zapuchnutej izbe s ďalšími a teraz má obrovskú, popravde vcelku krásnu miestnosť len pre seba.

Čo musel spraviť za tento luxus? Nechám si v hlave ďalšiu nezodpovedajú otázku a ľahnem si na gauč. Kupodivu je mäkký, ba priam pohodlný. Podá mi prekvapivo čistú červenú deku a ja sa do nej spokojne zabalím.

Všimnem si, ako si Potkan sadol oproti mne, lakte si položil na kolená a dlaňami si podopieral bradu. A znova mal ten zvláštny, až trocha zlovestný úškrn.
,,Deje sa niečo?"

,,Nič sa nedeje, pokojne si zavri oči a spi. Určite si mal dlhú cestu." Dopovie, no jeho pohľad ma neprestáva sledovať.

Prokrastinácia zvíťazila nad učením, a tak tu máme ďalšiu časť

Ako som písala v predchádzajúcej kapitole, budem vďačná za každú spätnú väzbu :)

Prajem pekný zvyšok dňa ❤️