Ruined World

XVIII.

Charlotte

Dva týždne. Presne toľko času ubehlo od vtedy, čo som Lukasa videla naposledy. Uniesli ho? Je v nebezpečí? Či len sám zmizol? Ak áno, prečo sa so mnou nerozlúčil? Tieto otázky mi stále behajú po rozume a v noci mi nedávajú spať.

Síce som každý deň obkolesená ľudmi, no aj tak sa cítim, ako keby som tu bola sama. S Lukasom sme boli, teda aspoň podľa mňa, taká zohratá dvojica. Boli sme rozdielni, ale aj napriek tomu, že sme si často liezli na nervy, som mala pocit, akoby som ho poznala už dlho.

Ale teraz tu Lukas nie je a ja som sa ocitla medzi neznámymi ľudmi.  Sama. Samozrejme, bývam tu s nimi už nejaký ten čas, ale cítim, že medzi nich nepatrím.

Aj napriek ich milým rečiam som vedela, že ma s Lukasom nikdy neprijali za svojich. No aj tak ma veľmi prekvapila ich reakcia na Lukasovo zmiznutie.

V to ráno, keď mi zrak prvýkrát spadol na prázdny lukasov madrac, som sprvu nechcela veriť svojim očiam a mojej hlave, ktorá mi našepkávala, že Lukas nešiel len na rannú prechádzku, ale že ho už neuvidím. Neskôr moja ďalšia reakcia bola, že som začala panikáriť, naštvane som rozhadzovala rukami okolo seba a potom mi po lícach začali stekať slzy.

Čakala som, že ostatní budú taktiež zarmútení z možného nedobrovoľného odchodu Lukasa alebo aspoň, že sa ma budú snažiť utešiť a povedia mi ,,neboj, všetko bude poriadku" alebo iné prázdne reči, ako napríklad ,,určite sa mu nič nestalo a na koniec všetko dobre dopadne".

Namiesto toho som sa od nich nedočkala žiadnej reakcie, ako keby im bol úplne ukradnutý. Vedela som, že ho nemali v láske, ale nečakala som, že keď navrhnem zorganizovať pátraciu akciu, tak sa nad mojím nápadom len zasmejú.

,,Ak sa mu v meste niečo stalo, tak sa to skôr či neskôr dozvieme. A ak odišiel dobrovoľne, tak s tým už nič neurobíme." Povedala mi Ashley. ,,A už nad ním toľko nerev, určite si nevážil našu ochotu prichýliť vás a odišiel sám."

Občas som dokonca mala pocit, že Gabriel a Ashley boli radi, že Lukas zmizol. Ako keby som z času na čas počula, ako si niečo šepkajú a potom sa na tom smejú. Taktiež ma zarazilo to, že hneď na další deň, kedy Lukas neprišiel, Gabriel a Ashley schovali jeho madrac očakávajúc, že sa už nevráti.

•••

Cítila som sa znudene, každý deň mi pripadal rovnaký ako ten predošlý a chýbal mi Lukas. Áno, ten človek, ktorý mi ešte donedávna liezol na nervy. No zároveň to bol človek, z ktorého som mala pocit, akoby som ho poznala od detstva. Určite by aspoň niekoľko ráz za deň  povedal nejakú uštipačnú poznámku a určite by povedal niečo, čo by mi v týchto sychravých dňoch zdvihlo kútiky úst. On tu však nie je a ja sa cítim, ako keby som bola medzi týmito ľudmi ceľkom sama.

,,Odišiel." Započula som za sebou slabý hlas a hneď som sa za ním otočila. Dni ubiehajú ako voda, občas niekto vyjde von skontrolovať čo sa v meste deje, no väčšinu času zostávame v bunkri. Bolo tomu tak aj tento raz, sedela som na parapetnej doske a dívala sa do diaľky, Ashley a Gabrielom boli v uliciach.

,,Čože?" Zadívala som sa do Alexandrových svetlomodrých očí, ale veľmi dobre som vedela, o čom rozpráva.

,,V tú noc si horúčkovito balil veci do batoha, akoby sa zobudil z nočnej mory." Pokračoval Alex. Z očí sa mu celkom stratili hnedé šmuhy, rozprával stroho a monotónne, ako vždy. Kedy bol naposledy šťastný? Asi ešte nikdy som na ňom nespozorovala radosť. Pomyslela som si, no hneď som sa s otázkami vrhla do možného rozhovoru.

,,Čo sa stalo? Prečo si mi o tom nepovedal predtým? A ostatní vedia o jeho odchode?"
Bombardovala som ho otázkami s nádejou, že aspoň na jednu odpovie.

,,Ako som už povedal, v tú noc som ho pristihol, ako si balil veci. Nemohol som zaspať, a tak som ho pozoroval. Nepovedal som o tom nikomu, tak sa nemusíš báť, že by som ťa vynechal kolektívu." Asi to myslel ako žart, ale pri jeho strnulom výraze v tvári sa nedalo hovoriť o žarte.

,,A nie, nespýtal som sa ho, prečo odchádza." Odpovedal mi na moju ďalšiu, ešte nevyslovenú otázku, akoby mi vedel čítať myšlienky.

,,Teba nezaujímalo, prečo odchádzal?"

,,Samozrejme, že áno. Kto by nemal chuť spýtať sa človeka, prečo odchádza v strede noci?
No videl som v ňom silnú túžbu po odchode a môj jazyk zostal akoby zarezaný, nevedel by som zo seba vydať ani hláska. A ty by si mala odísť tiež, kým máš ešte čas."

Neviem, čo z jeho rozprávania ma zaskočilo viac, ale pýtam sa ďalej, premýšľať o tom budem inokedy.

,,Silnú túžbu..." povedala som potichu,v skutočnosti som to vôbec nemala v pláne povedať.
"Áno. Taká  túžba, ktorá sa ti ligoce v očiach, aj keď je navôkol tma ako na dne pekla. Ale vyzeral, akoby si  ťa najradšej prehodil cez plece a zobral so sebou."

Povedal a slabo sa zasmial. Ja som sa zasmiala tiež, ale po pravde mi do smiechu vôbec nebolo.

,,Prečo by som mala odísť? Čo tým myslíš?" Dúfam, že mu nevadí moje kladenie otázok. Mám sa prestať pýtať keď mi stále odpovedá?

,,Lebo to tu nie je bezpečné. Neviem, odkiaľ si prišla, ale toto mi musíš veriť. Lukas dobre vycítil, že tu niečo nehrá a odišiel. A ty by si mala ísť za ním, hoci neviem, kam išiel."

Za normálnych okolkostí by to bolo vtipné, ísť za človekom, ktorého cestu si nepoznal. V Alexovej tvári sa ale znova nejavila ani štipka radosti a ja som sa musela tváriť podobne.

,,Tak prečo si tu ty, keď je to tu také nebezpečné?" Prehodím rukami vo vzduchu a znova si sadnem na parapetu pri okne. Snažím sa tváriť, že posledné zistenie beriem s ľahostajnosťou, no v skutočnosti vo mne začína bublať strach nepokoj.

,,To nie je také jednoduché, Charlotte. Mám tu určité záležitosti, ktoré musím vyriešiť. Ak po tom všetkom zostanem nažive, tak odtiaľto utečiem, len sa za mnou bude prášiť. Ver mi. No teraz nemôžem odísť."

S nastupujúcou oblačnostou mu potemneli oči, teraz majú farbu tmavého oceánu. Jeho výrazné lícne kosti a bledá tvár mu pridávali na hneve. Takéhoto Alexandra som v živote nevidela. Slabo som preglgla a ešte raz som sa mu pozrela do očí, ktoré na mňa ale neupierali zrak. Díval sa cezo mňa, akoby si v hlave prehrával minulosť.

,,Záležotosti? Mám sa začať báť?" Prehovorila som so slabým smiechom, ktorý som v zapätí oľutovala. On ale vyzeral, ako by si tón mojej reči ani nevšimol. Oči sa mu preostrili do prítomnosti a pozrel na mňa.

,,Zabili ju. A za to kruto zaplatia."

Ahojte :)
Po dlhom čase som napísala ďalšiu časť a dúfam, že sa vám bude páčiť.

Bola by som veľmi rada, al by ste mi buď do súkromnej správy alebo tu do komentára napísali, spätnú väzbu - čo hovoríte na príbeh, ako vnímate jednotlivé postavy, čo sa vám na príbehu páči a naopak, čo vám na príbehu prekáža. Pokojne mi napíšte ako si myslíte, že príbeh bude ďalej pokračovať :D

Chcela by som sa ešte poďakovať  NatlkaPyn  caprisune_
veronicabluetrush veronikav2005 kimila2102
za ich povzbudzujúce komentáre na predošlej kapitole a aj vďaka ktorým som napísala ďalšiu časť. Taktiež by som chcela poďakovať všetkým za ich hviezdičky, komentáre a za to, že pokračujú v čítaní tohto príbehu