Ruined World

XIII.

,,To nás ani nepredstavíš, Ashley?" Spýta sa chlapec s veľkými očami po tom, čo sme všetci už niekoľko minút na seba mlčky hľadeli.

Krátko po tom, ako prišli Ashley a Gabriel, dorazili aj další- jedno dievča a dvaja chlapci.
,,Tak toto je Lukas a Charlotte." Ukáže na nás prstom, pričom sa tvári dosť odmerane. Chlapec, ktorý prehovoril ako prvý, sa nám predstavil ako Will. Bol dosť vysoký s krásnymi modrými očami.

Kým mu Gabriel vysvetľoval kto sme a že tu zostaneme, ja som sa dívala na toho druhého chlapca. Ako prvé som si na ňom všimla jeho nezvyčajne svetlé vlasy.  A ako druhé som si všimla jeho pohľad uprený do neznáma. Za celý ten čas, čo sme tu, nepovedal ani slovo.

Pomalým, trocha nervóznym krokom som sa vybrala za ním.  Keď som bola celkom blízko, tak sa na mňa pozrel, no v zápätí uhol pohľadom a pozrel sa von oknom.

,,Ahoj" pozdravila som ho a snažila som sa milo usmiať, no on sa netváril dvakrát nadšene z mojej prítomnosti. ,,Čau?" Síce ma pozdravil, ale nebolo to príjemné privítanie. Znelo to skôr ako otázka, než ako pozdrav. Stŕpla som, keď som to započula, no potom som si predsa len sadla. Štýlom, akým to povedal, sa dalo vyčítať, že sa so mnou moc nechcel rozprávať.

Keď som si oproti nemu sadla, tak sa na mňa znova pozrel. Tentoraz si ma prezeral dlhšie ako vtedy, keď som k nemu išla. Najskôr si ma prezrel od hlavy po päty, a potom sa mi niekoľko sekúnd pozeral do očí. Jeho oči boli akési iné ako ostatných. Okolo zreničky boli hnedé a postupne prechádzali do modrej.

,,Som Charlotte. A ty?" Spýtala som sa ho, keďže bolo vidieť, že on sa nechystá nič povedať a podala som mu ruku. ,,Alexander." odpovedal mi, no ruku mi nepodal. Zahanbene som stiahla ruku a začala sa nervózne hrať s prstami. Cítim sa pri ňom trocha trápne, keďže sa so mnou zjavne nechce rozprávať.

Očami som prechádzala po miestnosti hľadajúc Lukasa. Stál pri okne a rozprával sa s dievčinou, ktorej meno som stále nevedela. Na niečom sa smiali, ale nevedela som na čom. Nechcela som ich rušiť v rozhovore, a tak som sa otočila k Alexandrovi. Pohľad mal uprený na stenu za mnou s tým istým nevedomým výrazom.

,,Nad čím premýšľaš?"
,,Nad ničím a všetkým zároveň. " nevedela som, čo mu mám na to povedať. Niekto tu zrejme má rád metafory.
,,Keď premýšľam, som len ja a moja myseľ. Je jedno, či rozoberám v mojej mysli niečo dôležité alebo len nejakú sprostosť, pretože je to stále lepšie, ako viesť tie trápne rozhovory s ľudmi, s ktorými si nemám čo povedať."

Po jeho úprimných slovách som sa cítila, akoby mi niekto zabodol dýku do hrude. Myslím si, že to myslel skôr všeobecne ako len na mňa, ale aj tak ma to zabolelo.

Vtom sa jeho prázdny pohľad premiestnil z mojich očí, postavil sa na nohy a odišiel odo mňa.  Zostala som tam ešte niekoľko minút sama sedieť. Cítim sa teraz, akoby tu nikto iný v miestnosti nebol, len ja a moja myseľ- presne tak, ako hovoril Alexander. Začala som uvažovať o tom, či som spravila niečo zlé alebo prečo len tak odišiel.

,,Haló, Zem volá Charlotte." Z môjho premýšľania ma vytrhol smejúci sa  lukasov hlas. ,,Čo sa deje?" Nechápala som, na čom sa smeje.
,,A kde sú ostatní?" Očami som prešla celú izbu, no okrem Lukasa a mňa v nej nik nebol. Rýchlo som vstala a dala som si neposlušný prameň vlasov za ucho. Vždy to robievam, keď som nervózna.

,,Si zlatá, keď panikáriš." Zaškerí sa na mňa Lukas a hodí mi môj kabát. Nechápem, vôbec nič nechápem.

,,Gabriel a Will navrhli, že by nás zobrali na nejaké zaujímavé miesto. A všetci sme išli." Schádzajúc schodmi mi vysvetľoval, čo sa stalo.
,,Teda až na teba. Ty si ako jediná zostala sedieť na zemi s neprítomným pohľadom." Pri tejto vete sa rozosmial. ,,Na čo si, preboha, myslela?" Spýtal sa ma ešte vždy smejúc sa. ,,Vyzerala si ako zombík alebo niečo také."