Ruined World

I.

Ulica, ktorou kráčam, mi pripomína detstvo. Ešte pred vojnou som sa tu hrávala a po tejto ceste som chodila do školy. Pamätám si, ako sa mi vtedy svet zdal zlý a nespravodlivý. Musela som chodiť do školy a musela som robiť všetky tie nudné práce na záhrade a v dome, inak by mi rodičia dali domáce väzenie.

Teraz nemám rodičov. Ani domov, ani priateľov, s ktorými som sa hrávala a s ktorými sme blbli cez prestávky v škole. Vlastne už nemám nič. Vojna všetko zničila. Síce trvala len jeden rok, ale za to bola ničivejšia ako hociktorá iná vojna, aká kedy bola. Pri týchto spomienkach cítim, ako sa mi slzy pomaly kotúľajú po tvári.

Zo spomienok ma vytrhne silný rachot. Celkom som zabudla dávať pozor na cestu. Touto uličkou chodievam hľadať, respektíve kradnúť jedlo, poprípade niečo, čo sa mi zíde do môjho bunkra. Najčastejšie na moje výpravy chodievam podvečer, keď je tma, aby ma bolo horšie vidieť. Pol roka po vojne sa začalo kaziť svetelné osvetlenie a teraz, päť rokov po vojne, slabo svieti každé dvadsiate.

Zastanem a obzerám sa okolo seba a hľadám miesto, odkiaľ mohol ísť ten rachot. Snažím sa dýchať pomaly, no aj tak cítim tlkot svojho srdca až v hrdle. Už dlho ma nijaký gang nenapadol. Odkedy chodím touto bočnou uličkou sa mi to stalo len raz.

Zrazu sa predo mnou mihne tieň. Cúvnem. Tieň sa priblíži. Už vidím, že to nie je len tieň, ale celá postava, ktorá je odo mňa vyššia a mohutnejšia. Už sa nemám prečo skrývať, keďže si ma všimol.

Otočím sa chrbtom k nemu a bežím tak rýchlo, ako len dokážem. Nečakal a rozbehol sa za mnou. Je čoraz bližšie a bližšie. Pred ním neujdem. Zabočím prudko do prava a vbehnem do nejakej budovy.

Je v nej tma, ale vďaka svetlám z ulice vidím obrysy nábytku porozhadzovaného po celej miestnosti a počujem, ako mi pod nohami škrípe sklo.

Srdce mi bije ako splašené a na moment rozmýšľam, čo spravím. V tejto miestnosti by ma okamžite našiel - ani nerozmýšľam nad tým, čo odo mňa chce, keďže som sa po čase naučila, že každému ide len o to, aby prežil a aby mu bolo aspoň na chvíľu dobre - a spraví pre to čokoľvek.

Naštastie nájdem schodisko a vybehnem po ňom. Vtom počujem, ako niekto roztrieštil dvere. Potichu prejdem na koniec izby a skrčím sa za mohutným stolom.

Počujem, ako sa pod ním prehýbajú staré drevené schody. Hlavu si dám medzi kolená, zatvorím oči a dúfam, že si ma nevšimne. Akoby uvidel môj strach, počujem, ako sa vybral mojím smerom.

Inštinktívne sa začnem mierne húpať na nohách a čakám, kedy okolo mňa prejde. Som v pasci. Po chvíľke ticha ucítim silné ruky na mojom krku.

Nedokážem sa postaviť, tak ho začnem kopať do nôh. Nohy sa mu podlomia a padne na zem. Postavím sa na odchod, no on ma chytí za kabát a pritiahne si ma k sebe. Keď sa postavil, chytil mi tuho zápästie.

Cukla som od bolesti a snažila som si ruku vymaniť zo zovretia. Automaticky som zdvihla nohu a z celej sily ho kopla do rozkroku. Nečakal to a ucítila som, ako sa jeho ruka uvoľnila z môjho zapstia. Využila som to a chytila vázu, ktorá zapadala prachom vo vitríne. Hodila som mu ju o hlavu a bežala preč z toho domu.

Keď som bola znova na ulici, tak som sa ani nepozrela, či ide za mnou. Razom som začala bežať a keď som nepočula za sebou žiadne kroky, tak som  zabočila do svojho bunkra.

Zabuchla som garážové dvere a rozsvietila petrolejovú lampu. Keď moju skrýšu ovialo svetlo, čakalo ma nepríjemné prekvapenie.

Všetky moje veci, ktoré som si za ten čas ponazbierala boli porozhadzované a väčšina jedla bola preč.