Bozky za údery 🔚

Kapitola prvá - Svadobné zvony

Simon White, muž zastávajúci rolu právnika a predstaviteľ strednej spoločenskej vrstvy, v celej svojej nádhere postával pred mohutným zrkadlom so zdobeným zlatým rámom, ktorý mu úspešne pridával na veľkoleposti. Samotnému zrkadlu i Simonovi. S prižmúrenými očami - sťa rímsky cisár, si hrdo prezeral každý detail svojho starostlivého ústrojenstva. Čírou spokojnosťou sa mu kútiky úst zvlnili do úsmevu. Snáď ešte nikdy sa mu nepodarilo tak elegantne uviazať nákrčník. Bol nadšený svojim vzhľadom, čo ho viedlo k presvedčeniu, že dnešný deň zakončí ľahkým flirtom s neznámou, zato očarujúcou dámou v obľúbenom klube priateľa Jamesa Delaryho. Žiadna žena mu rozhodne neodolá. 

Vysoké čierne čižmy mu pridávali na výške a obtiahnutý žalet zdôrazňoval mužný hrudník. Dokonca sa zbavil niekoľkodňového strniska, aby pôsobil uhľadenejším dojmom. A vlasy pôvodne orieškovej farby sa s pribúdajúcim vekom postupne pretkávali striebornými prameňmi, čo mu zaisťovalo výzor zrelého muža. Nenašla by sa jediná, ktorá by nepodľahla jeho čaru. O tom bol presvedčený. 

Ešte predtým, by sa však mal postarať o nepríjemnú povinnosť, ktorá ho nepriamo prinútila sa takto slávnostne vystrojiť. Na jeho veľké prekvapenie bol pozvaný na svadbu svojho brata Patricka, s ktorým k sebe nikdy neprechovávali prílišnú bratskú lásku. Len pred pár mesiacmi, pri slávení Vianoc sa melodramaticky pomerili, dalo by sa povedať na jeho vlastný popud. Do dnešného dňa nedokázal pochopiť, čo ho k tomu viedlo. Prišlo mu to absurdné, no viac sa tým nezaoberal. Tým sa líšili. Patrick všetko analyzoval a prehodnocoval, zatiaľ čo on sa jednoducho bavil. 

Napadlo mu, že by pozvánku prosto roztrhal, či hodil do ohňa. Ale nakoniec sa predsa len rozhodol zájsť tam na konci obradu, vmiesiť sa medzi ostatných ľudí a vypariť sa v momente, kedy šťastne nastúpia do hrkotajúceho koča sprevádzaní bujarým potleskom a obsypávaní hŕbami surovej ryže. Bol o dva roky starší od svojho brata, no preto necítil potrebu usadiť sa. Pociťoval určitú spokojnosť so svojím život, i keď by ho mnoho moralistov považovalo za zhýralý. Väčšinu času necítil výčitky, no dnešný deň bol predsa len iný. Počuť kostolné zvony biť pre budúce šťastie novomanželov, v ňom vyvolalo zvláštne pocity. 

Jeho brat vyzeral naozaj šťastný. Vedený svojou ženou Grace, strnulo zostupoval po schodoch so značnými problémami zapríčinenými stratou zraku, ktorou však netrpel od narodenia. Napriek tomu, z neho vyžarovala hrdosť muža, ktorý si práve odvádza svoju manželku spred oltára. Simon by odprisahal, že mu zjemneli črty tváre a jazva pod pravým okom mu takmer úplne vybledla. Videl ho otvárať dvierka na koči a so všetkou gráciou podávať ruku svojej milej. Až Simona z toľkej prehnanej náklonnosti rozbolela hlava. No ľudia, ktorí ho obklopovali by s ním rozhodne nezdieľali rovnaký názor. Naširoko sa usmievali, pozbudzovali novomanželov hlasným potleskom a našlo sa aj zopár dojatých matiek, ktorým vyhŕkli slzy pri pohľade na zaľúbený párik. Vrcholom všetkého ale bolo, keď postaršia pani v širokých slobodu obmedzujúcich šatách začala nespôsobne nariekať hneď vedľa Simona. 

„Och, pozrite ako veľmi sa ľúbia. Sú ako dva holúbky. Snáď im len spoločný život prinesie šťastie a kopec detí!” 

Rukou prirýchlo kmitala vejárom vo vzduchu, snáď aby len zahnala červeň v lícach a slzy v očiach. Simon s kamennou tvárou otočil hlavu smerom k nej, a tým sa vystavil jej smrteľnej zbrani - vejáru. Div mu ním nevypichla oko. 

„Človeče, nebuďte tak precitlivelá,” precedil netrpezlivo pomedzi zuby a na čele sa mu objavili ustarostené vrásky. 

Rozhodne nemienil trpieť nariekanie neznámej ženy, a tak jej znenazdajky podal plátennú vreckovku, na ktorú si spomenul, že sa nachádza vo vrecku jeho vesty. Vôbec mu nebude ľúto obetovať ju, ak mu to zabezpečí pokojné postávanie bez ujmy na zdraví. Celkom stačí jeden slepý brat. Vlastne sa tej bezvýznamnej činnosti - postávaniu - nemienil venovať príliš dlho.