Bozky za údery 🔚

Epilóg

„Každá žena chce muža, ktorý bude o ňu bojovať."

Adlyn snívala o mnohých veciach. Fantáziu mala bohatú a do značnej miery vycibrenú. No disponavala i poriadnou dávkou tvrdohlavosti, odhodlania a odvahy. A práve tieto vlastnosti, ktorými sa tak nesmierne vyznačovala, ju zakaždým vymanili z nečinnosti. Snívať je krásne, ale človeku to predsa nemôže stačiť! Musí zobrať opraty do vlastných rúk a pričiniť sa o splnenie tých snov. Až potom si vás osud všimne a pomôže vám.

Adlyn si bola toho plne vedomá. Stačilo tak málo. Na krátky čas opustiť rodný dom a navštíviť nové mesto. Sotva prešlo niekoľko dní a všetko sa dalo do pohybu. Menilo sa a ona spolu s tým. Spoznala Simona. Od ich prvého stretnutia mu venovala veľa myšlienok, z ktorých málo bolo lichotivých. Napriek tomu sa našli také, ktoré statočne menili jej sebazaprenie vzdorovať jeho neodbytnosti. Statočne sa mu darilo dobývať jej srdce bez toho, aby si to uvedomoval. I ona to takmer prehliadla. Ale nemohla už viac presviedčať samú seba, že o toho nenapraviteľného muža nestojí, pretože to nebola pravda. A preto, keď sa stretli pri svite mesiaca, hviezd a lúčov lampášov, rozhodla sa dať im šancu. Aj napriek vedomiu, že potrvá dlho, kým sa dokonale spoznajú a nájdu vzájomné súznenie. Bola mladá, milovala dobrodružstvá, ľúbila ho a videla, že i on ľúbi ju, a to jej na začiatok stačilo.

Klamala by, keby povedala, že nemala pochybnosti, či obavy. Neraz sa v nervozite pýtala, či sa rozhodla správne, či to neoľutuje. Možno si odhryzla priveľké sústo, ktoré jej môže ublížiť. Ale kým bola ona, aby sa bála utrpenia ešte skôr, akoby vôbec prišlo. Nie! Tak ako bojovala o Simona v dome jeho otca, keď sa javil opäť chladný a nedostupný, tak o neho - jeho dušu, bude bojovať do konca svojho života. Bude bojovať aj o jeho lásku, ak to bude potrebné.

Veľmi dobre si spomínala na tieto ťažké chvíle - vnútorné monológy, keď v krásnych svadobných šatách mala prejsť uličkou kostola plného nedočkavých hostí. Už len tá predstava v nej vtedy spustila lavínu hrôzostrašnej paniky.

Všetko bolo vyzdobené v elegantnom čistom štýle. Veľkolepé a premyslené do dokonalosti. Už chýbala len ona - dlho očakávaná nevesta. A možno ženích, ak sa rozhodol neuniesť ten nával zodpovednosti a nátlak okolia. Adlyn sa roztriasla na celom tele.

Panebože, čo by urobila, keby tam Simon nebol? Ten pocit si nedokázala vybaviť a ani sa o to nepokúšala. No kdesi v podvedomí ju táto nevedomosť tažila nie ako balvan, ale rovno celá skala. Tušila však, že sa môže spoľahnúť na jeho brata Patricka spolu s manželkou Grace. Tí sa istotne postarali o to, aby ho bezpečne dopravili do kostola a uistili sa, že sa odtiaľ pod určitou zámienkou nevytratí ako duch.

Adlyn sa však cítila neisto aj z neprítomnosti svojho brata, ktorý ju mal doprovodiť k oltáru. Nechcela si ani len predstaviť, čo by urobila keby neprišiel. Nielen, že by tým spôsobila rozruch a hostia by ihneď začala spriadať rôzne katastrofické scenáre, ale predovšetkým by jej to prišlo veľmi ľúto. Takmer by jej to zlomilo srdce. Tento deň by pre ňu mal byť jedným z najdôležitejších v živote, no bez Marseia by to tak nebolo ani náhodou. Len on ju dokázal upokojiť a rozosmiať aj napriek vypätiu, ktoré pociťovala.

Chveli sa jej vnútornosti a ťažko sa jej dýchalo. Neprestajne opakovala prosbu, aby jej brat prišiel v poriadku a čo najskôr. A našťastie sa jej to vyplnilo. Zjavil sa koč uháňajúci nebezpečnou rýchlosťou do zákruty pred kostolom. Adlyn v tom okamihu padol balvan zo srdca. Zaplavila ju vlna úľavy a potechy. Konečne nebola sama vydaná na pospas usudu. Hrdo sa vystrela a žiarivo sa usmiala na svojho brata. Chvíľu sa tváril tajomne, no vzápätí sa i on pousmial a elegantne jej nastavil rameno, aby ju mohol so všetkou gráciou odviesť až pred oltár. K svojmu budúcemu manželovi Simonovi. Ach, ako sa len Aldyn roztriasla dojatím a pýchou, keď si spomenula na bratove vyhrážky a vojensky prísnu kamennú tvár s akou sa obracal k jej snúbencovi.