Bozky za údery 🔚

Kapitola trinásta - Prílišná blízkosť

Ubehlo niekoľko slnečných dní počas ktorých sa Adlyn mohla celkom uvoľniť a venovať sa bežným aktivitám bez akýchkoľvek výčitiek, či trápenia. Po dlhšej dobe sa oddávala povznášajúcemu smiechu spolu s bratom Marseiom, no našla si čas aj na čítanie pútavých a náramne poučných kníh, ktoré jej Marsei odporučil. Ako obyčajne si dopriala šálku chutného čaju, no občas neodolala a pridala k nemu i sladkosť v podobe čakankových keksov - jej obľúbených. Boli jej slabosťou - tej vyváženej chuti sa predsa nemohla len tak vzdať. 

Stále však občas musela dohliadnuť na svojho brata, aby sa príliš nenamáhal, hlavne vtedy, keď si uzmyslel, že pôjde prevetrať svoju pánom zanedbávanú grošovanú kobylu. Členok mal síce už takmer úplne v poriadku, i rana na hrudi sa mu pekne a čisto zaceľovala, ale Adlyn nemienila nič podceniť. Na to jej na ňom záležalo až príliš. 

Často ho len tak pozorovala a snažila sa vybadať, čo za emócie a city sa v ňom miesili. Zdal sa jej oveľa pokojnejší a šťastnejší, čo ju do značnej miery umlčalo aj pri vedomí, že jej brat nepatril k ľuďom sťa otvorené knihy. Občas ju však prepadlo znepokojenie, keď ho pristihla zadumane hľadieť kamsi do prázdna, akoby o niečom tuho premýšľal, či spomínal. Niekedy sa mračil, no vzápätí ho videla usmievať sa.

Možno ju i pichol tŕň čírej zvedavosti, stále nepoznala dôvod či vysvetlenie, prečo a kam musel Marsei pred časom odísť, a čo spôsobilo tú vítanú zmenu v jeho správaní po návrate. Nikdy sa ho však na to nepýtala, pretože poznala svojho brata - málokedy jej prezradil niečo, len preto, že si to žiadala. Možno práve to ju učilo trpezlivosti a poznaniu, že všetko má svoj čas. Navyše, nechcela mu pripomínať tie úzkostlivé chvíle, i ťažké bremená, ktoré musí i teraz dozaista niesť. 

Sústredila sa radšej na to, aby venovala svoj čas nielen jemu, ale i svojej tete, s ktorou strávila niekoľko naozaj vzácnych chvíľ. Nikdy nezapochybovala o obdivuhodnom charaktere tety Helen, no čím viac času strávila v jej obyčajne veselej spoločnosti, tým viac si ju obľúbila. 

Rada sa nechala vtiahnuť do tajov pestovania nádherných voňavých kvetov i bylín, ktoré okrem toho, že dokázali liečiť, vedeli i upokojiť rozbúrené srdce. Zahnať strach, výčitky i pochyby. Takáto mocná bola matka príroda, i keď to väčšina ľudí prehliadala. 

Adlyn si však vážila tieto vzácne dary a snažila sa využívať to, čo ponúkali v plnej miere. Preto nezaváhala, keď ju teta poprosila, aby zašla za dom k aleji práve rozkvitnutých lipových stromov, a natrhala z nich čo najviac kvietkov. Brala z toho stromu života plnými priehrštiami, zatiaľ čo jej do nosa udierala príjemná jemná vôňa sladu. Taktiež neotáľala, keď mala príležitosť vyšplhať sa pre takzvané vyššie dobro splnenia tetinej úlohy, na pomerne široký kmeň stromu. Mala však šťastie, že práve oň bol opretý starší, no za to zachovalý rebrík. Hodnotiaco sa naň zahľadela predtým, než sa rozhodla odvážne vyskúšať jeho stabilitu a pevnosť. Chytila sa jeho okraja tak pevne ako len vedela a opatrne vystúpila na prvý stupienok. 

Obozretnosti nie je nikdy dosť! Pomyslela si a ďalej stúpala už omnoho istejšie. Predsa už overila bezpečnosť starého rebríka, nemala sa čoho obávať, navyše to nebolo priveľmi vysoko. Vyššie ako by mohla sama vyliezť, no nie natoľko, aby musela vystúpiť až na najvyšší stupienok vysokánskeho rebríka. Chytro stúpala nahor nadšená výhľadom, ktorý sa jej postupne ponúkal. V rukách zvierala prútený košík, ktorý si zamyslene zavesila na jednu z vetiev na dosah ruky. 

Krása pohľadu na zelenú trávu posiatu kvetmi, skromný útulný dom v pozadí a koruna mohutného stromu. 

Mohla tomuto všetkému vyčítať, že stratila jedinú čriepku svojej obozretnosti a až príliš naradostene sa vyhupla na jednu z vetiev stromu? Ani si nestihla všimnúť, kedy nešikovne zavadila o rebrík. A ten zavrávoral vo vzduchu a vydajúc vŕzgavý zvuk dopadol na koberec zelenej trávy.