Bozky za údery 🔚

Kapitola pätnásta - Prvý krok

Na tvári Simona Whitea sa usadil dobre známy lišiacky úsmev víťaza. Hoci kriketový zápas skončil remízou - čo bola v podstate jeho zásluha - ako to už tak v živote býva, osud opäť zasiahol v jeho prospech. Čakal síce oveľa viac uznania zo strany svojej súperky, no to mu nemohlo vziať vietor z plachiet. Výsledok sa predsa dostavil a jemu bol prisľúbený jeden celý deň, vrátane noci. Pri tej predstave, ktorá sa čo nevidieť premení v skutočnosť, si dômyselne položil prst cez našpúlené pery a na krátky okamih si dovolil zasnene sa zadívať kamsi do prázdna.

Viem o čo sa budete pokúšať Adlyn, no mňa nevyprovokujete, podľahnete mi skôr, ako sa nazdáte.

Samoľúbo sa usmieval, až pokým ho z úvah nevyrušila vlastná sestra. Kto iný by mohol byť tak necitlivý k mužskému zasneniu.

„Vzdal si sa víťazstva braček, aké ohromné, predpokladám, že si ju tým chcel ohúriť, ale zmýlil si sa. Adlyn si nezískaš veľkolepými gestami pre obecenstvo."

„Nakoniec na tom vôbec nezáleží. Nebol som to ja, kto rozhodol o konečnom verdikte, ale osud či náhoda, záleží len čomu veríš," tajomne sa usmial, snáď preto, aby zakryl vlastnú samoľúbosť.

„Verím tomu, že si schopný obetovať vlastnú dušu pre splnenie toho, čo si zaumieniš. Adlyn je výnimočná žena a navyše je to moja priateľka, takže sa aspoň pokús neublížiť svojimi manierami."

Simon dotknuto nadvihol jedno obočie a prísne sa zahľadel na svoju sestru. Ňou to však neotriaslo ani najmenej. Vo veciach citov mala nad ním podstatnú výhodu, veď on sám o nich nevedel takmer nič.

„Mohla by si byť zhovievavejšia k svojmu bratovi, vlastnej krvi."

„Možno by som bola, keby som nemala podozrenie, že ju máš v pláne len využiť! Štve ťa, že sa našla žena toľkého chochmesu, aby ťa odmietla."

Sarah sa sčasti podarilo udrieť klinec po hlavičke. Naozaj ho jej neustále odmietanie dráždilo väčšmi, akoby si sám pred sebou priznal. No nebolo to len tým. Priťahovala ho i niečím iným, čo nevedel celkom vysvetliť, hoc sa o to pokúšal. Do pekla! Veď on sa nikdy ničím nezaoberal. Neplánoval, nespomínal - len ťažil z prítomnej chvíle, to bol jeho životabudič, droga, pôvod problémov a znamenie márnosti.

„Nebola si to ty, kto veril, že som schopný správať sa i inak, ako len bezducho brať bez poskytnutia protihodnoty?"

Sarah zostala prekvapene stáť a hľadieť mu tým neznesiteľne skúmavým pohľadom priamo do očí. Dokonca by prisahal, že až do samotnej duše. Odprisahal by, že sa pokúša nahliadnuť do nej a zistiť ako sa veci skutočne majú. Zistiť aké hodnoty v nej naozaj sídlia.

„Ak sa bojíš o slečnu Blackbournovú tak nemusíš, isto ju poznáš dostatočne na to, aby si vedela, že si dokáže patrične poradiť v každej situácii."

Svedčil o tom už len fakt s akým zareagovala najprv na jeho žiadosť a následne na to, že sa jej nepodarilo pokoriť ho i napriek úpornej snahe, ktorú si on nadmieru cenil. Nesnažila sa z toho pochabo vymaniť, len hrdo nadvihla bradu a ako skutočný bojovník prijala svoj údel. Zmierená.

„Máš pravdu braček, verím, že ak môže nejaká žena zapáliť tvoje srdce a okoreniť tvoj pustý život, tak žiadna nebude lepšou voľbou než Adlyn," vyriekla, akonáhle dokončila svoju púť do hlbín jeho srdca.

Ktovie, aký pohľad sa jej tam naskytol, keď mu napokon dala svoje požehnanie, o ktoré sa vlastne ani neprosil. Nepotreboval ho.

Navyše sa mu jej slová zdali akési cudzie, neznáme. Nedokázal si totiž vybaviť ich pravý význam, zhmotniť ich či dať im konkrétnu podobu. Iba sa teda rozpačito usmial a zamrmlal niekoľko slov na rozlúčku, všimol si totiž, že jeho drobná myška už na neho netrpezlivo čaká. Áno, áno - to odhodlanie vzdorovať mu pri každej príležitostí z nej sálalo na veľmi dlhú vzdialenosť.