Bozky za údery 🔚

Kapitola dvanásta - Prechádzka k fontáne

„Nemusíte mať obavy, že by som vás do niečoho zatiahol, kapitán Blackbourne. Prišiel som sem v mieri, nemám v pláne vyvolávať konflikty.” 

Marseiova kamenná tvár ešte stále v tichosti prepaľovala tú Simonovu. To naozaj pôsobí tak nedôverčivo, alebo je ten muž len prehnane obozretný?

„Uvidíme, či viete dodržať svoje slovo, pán White. Porozprávame sa v salóne.” 

Simon pokynul hlavou na znak prostého súhlasu. Napravil si vetrom rozstrapatené vlasy, krátkym pohľadom sa rozlúčil s Adlyn a pobral sa za kapitánom B, ktorý ho nenechal kráčať za sebou. Snáď preto, aby mu znemožnil vraziť dýku do chrbta?! Simon mal na svojom účte rôzne šibalstvá, ale vrahom predsa nebol!

„Tak o čom ste ma chceli oboznámiť? Dúfam, že sa to netýka mojej sestry?” 

Spustil, len čo sa za nimi zavreli dvere. Neprestajne ho prebodával pohľadom zatínajúc sánku. 

„Myslím, že mám niečo, čo patrí vám.” 

Simon začal dôsledne prehľadávať vrecká, aby našiel ten správny predmet. Trvalo to, samozrejme, o niečo dlhšie, v Simonových vreckách sa totiž nachádzalo kadečo, „aha, tu to mám!” zvolal a dlho očakávaný list podal Marseiovi. 

Oči mu potemneli a v tvári celkom zbledol. Nemilosrdne vytrhol list z rúk podávateľa a uložil si ho u seba. Nedalo sa pochybovať o tom, že presne vie, o aký dopis sa jedná. Ale vôbec nerozumel tomu, ako sa dostal k Simonovi. Chlad vojaka, ktorý z neho vyžaroval, mrazil až v kostiach. Napriamený ako šíp očakával jasnú vše vysvetľujúcu odpoveď, zbierajúc posledné zvyšky svojej trpezlivosti. 

„Ak sa pýtate na to, ako som sa k nemu dostal, odpoviem vám,” Marseiovo obočie sa nápadne zdvihlo nahor a vytvorilo prísnu striešku. 

Neradno sa zahrávať so silným bojovníkom, no Simon si ako obyčajne nemohol pomôcť. Mal eso v rukáve a bavilo ho sledovať, ako sa kapitán B. zmieta vo vlastných emóciách, prinútený potláčať ich. 

„Dôvod je prostý. Pravdepodobne, ste tak vzácnu vec vytratili v čase, keď som vám s koňom preťal cestu. Našiel som ho ležať na zemi, tak som ho vzal.” 

„Ani vám nenapadlo vrátiť ho pôvodnému majiteľovi, ani čo by ste do neho nenahliadli, však?” precedil Marsei pomedzi zuby s neprehliadnuteľným podráždením. 

Narušil predsa jeho súkromie. Odhalil tajomstvo, ktoré Adlyninho brata nahlodávalo deň čo deň, premieňalo jeho dušu na kameň. Sám to veľmi dobre poznal. 

„Nebudem vám klamať, premohla ma zvedavosť, no vtedy som ešte netušil, čo sa v tom liste píše. A ako sám dobre viete, vypoklonkovali ste ma z pozemku svojej tety tak rýchlo, ako to bolo možné. Nemal som teda príležitosť zachovať sa inak.” 

Na chvíľu sa miestnosťou rozhostilo ticho. Prekvapivo to však nebolo to dusné ticho pred búrkou, ale ani také, ktoré by vás pohladilo na duši. Bolo to prázdne ticho oboch mužov. Zaiste sa ich povahy líšili v mnohom a kto by ich chcel porovnávať bol by korunovaným hlupákom, ale niečo mali spoločné. Ten kúsok temnoty, ktorý im nedal spať a spaľoval im vnútro. Každý má svoj vlastný spôsob, ako sa vyrovnáva s traumou.

No okrem toho mali spoločné i niečo iné - Adlyn. A práve ona mala byť tým dôvodom, prečo by oni dvaja nikdy tak celkom nenašli spoločnú reč. 

„Dobre. Tak ste mi list vrátili, čo viac odo mňa chcete?” 

Kapitánovi sa tie slová vyslovovali veľmi ťažko. Kvapkal z nich jed nechuti.