Bozky za údery 🔚

Kapitola šestnásta - Horúca stopa I

„Adlyn, budem rád, ak si zatiaľ urobíte pohodlie v našej luxusne vybavenej obývacej miestnosti. Čo na ňu poviete? Páči sa vám? Predsa ste ju vyberali vy, musíte s ňou byť spokojná."

Áno, Simon sa skutočne náramne zabával na skutočnosti, že túto noc strávi pod šírym nebom. A čo bolo omnoho podstatnejšie, v spoločnosti mladej a veľmi príťažlivej ženy, ktorú tak nesmierne rád zaťahoval do absurdných rozhovorov.

Aj tentokrát si všimol, napriek šeru, do ktorého sa deň pomaly zaodieval, že sa zlovestne usmieva, pripravená pokračovať v jeho hre. A to bolo len dobrým znamením.

„Ach, vôbec nemusíte mať o mňa obavy. Porozhliadnem sa tu, pokochám krásou kryštáľových lustrov a pohodlne sa usadím na tamtú karmínovú pohovku potiahnutú hodvábom," zamyslene sa prechádzala po trávnatej čistinke s prísne hodnotiacim pohľadom.

Rukami pohládzala vzduch, akoby sa naozaj dotýkala jednotlivých povrchov nábytku.

„A vôbec sa nemusíte ponáhľať!" zvolala za ním práve v momente, keď sa chystal vykročiť v ústrety hostincu na lov dobrého jedla. Sám si potreboval doplniť energiu pre každý prípad.

Žiarivo sa na Adlyn usmial a s plnou mierou spokojnosti ju ponechal samote. Nepochyboval však o tom, že len čo sa vzdiali, bude netrpezlivo dupotať po tráve zo strany na stranu, aby si utriedila myšlienky a nadobudla pevnú pôdu pod nohami. Nemohol si totiž nevšimnúť, ako sa jej uľavilo, že aspoň chvíľu nebude musieť striehnuť na každý záchvev Simonovho pohybu.

Sám neveril tomu, ako geniálne sa mu podarilo ukoristiť jedlo, a to priamo z kuchyne malebného hostinca. Musel síce zopár krát riskovať, tváriť sa nenápadne a veľmi diskrétne, no nakoniec sa mu podarilo dostať sa až do kráľovstva, srdca celého hostinca. Stačilo mu nechať sa viesť intuíciou a závanom všakovakých dobrôt. Dalo sa predpokladať, že bol práve čas večere a osadenstvo bude na nohách neprestajne kmitať od jedného hrnca k druhému a to on nemohol riskovať. Našťastie natrafil na hotového zlatovlasého anjela v zástere. Mladučké dievča tu pravdepodobne pracovalo ako výpomoc a veru sa i poriadne nalakalo keď jej neznámy muž statnej postavy zatarasil cestu v tmavej temnej chodbe. Simon predpokladal, že sa jedná len o veľmi skromný a provizórny hostinec, kde by beztak mal problém dostať izbu. Ani postele by neboli isto priveľmi pohodlné, nehovoriac o tom, že by nepochybne vŕzgali, vďaka starým pokazeným strunám.

Simon si dievčinku dôsledne obzrel pričom nevynechal jediný detail. Škoda len, že bola na jeho vklus primladá, dokonca by si mohol uhnať poriadny problém. Nemohol zabudnúť ani na Adlyn, ktorá ho už nepochybne netrpezlivo čakala.

Nonšalantne sa na slúžku pousmial a úctivo sa jej pozdravil. Naklonil hlavu nabok, aby pôsobil dôveryhodnejšie a ľahšie si ju získal. Ona však stále vyvalovala tie svoje ustráchané oči, ktoré sa v tme ligotali ako drobné svetielka svätojánskych mušiek. Dýchala prerývane, no len čo Simon prehovoril a začal ju sebaisto uisťovať o tom, že je tunajším hosťom a rád by ju požiadal o košík s niekoľkými drobnosťami, pomaly sa začala osmelovať a robiť všetko presne tak, ako jej kázal.

Simon si o sebe zakaždým veľa namýšľal, no teraz sa v tom mohol aj utvrdiť. Skutočne si gratuloval za toto malé šibalstvo, ktoré sa mu podarilo uskutočniť bez jediného problému.

Získal to, po čo prišiel a nepozorovane sa zase vytratil z hostinca späť k svojej spoločníčke dúfajúc, že bude mať úprimnú radosť. Sám horel zvedavosťou, a tak nenápadne nahliadol do prúteného košíka. Uznanlivo pokýval hlavou.

Čo by to bol za neschopného lúpežníka, keby sa mu nepodarilo ukoristiť i fľašu kvalitného šampanského? Bol na seba naozaj hrdý. Ešte by tak mohol získať krásnu Adlyn a samou blaženosťou by tuším zomrel.