Bozky za údery 🔚

Kapitola šestnásta - Horúca stopa II

Víno bolo naozaj lahodné, mierne chladené a bolo ho dostatok. A práve ten posledný fakt tešil oboch najviac. Adlyn si ani neuvedomovala, aký smäd zmáhal jej telo, pokiaľ si pery i ústa neovlažila prvou kvapkou. Až sa hanbila ako slastne nechala stekať tú tekutinu do žalúdka. Rozhodne by si mala dopriať iba jediný pohár, aby jej neuškodilo a nespôsobilo stratu jasného vnímania. Zároveň by si tak zachovala správanie hodné dámy. Lenže to naozaj mala zomrieť od smädu? Komu by tým asi tak pomohla.

Napriek tomu, že slnko zapadlo, teplota prostredia sa držala stále vysoko nad priemerom, a tak pila pohár za pohárom, až sa nenazdala a fľaša ostala celkom prázdna. Ani nevedela kedy, no postupne z nej opadla upätosť i vážnosť a vystriedala ju uvoľnenosť a čiastočná otvorenosť. Nie žeby sa mu ihneď hodila do náručia, alebo urobila čosi podobne nevhodné a zakázané, no jej myseľ vnímala všetko intenzívnejšie v mierne prikrášlených farbách. Z čiernej sa nestala biela, to nie. No pôvodne nevábna modrá, teraz pôsobila žiarivo a prívetivo. Tak ako Simonove oči. Musela uznať, že sa na začiatku nemýlila. Skrývalo sa v ňom niečo cenné, niečo, o čom ani sám nevie, že tam je. Nepokúšala sa ho zmeniť, alebo prikrášliť, bola si plne vedomá jeho charakterových chýb a nedostatkov, no niečo v jeho vyžarovaní stálo za povšimnutie. Nesprával sa k nej hrubo, či tyransky. A šibalské iskry v očiach ju priťahovali. 

Vedela by si tohto muža predstaviť po svojom boku? 

Ach, aké absurdné predstavy! 

Naozaj toho vypila o niečo viac, než by mala. A nesvedčili o tom len jej zavrhnutia hodné myšlienky, ale i činy. Takmer vyskočila z kože, keď sa uprostred noci, ešte stále vo vínovom opojení prebudila, zistiac, že hlavou spočíva na Simonových pevných stehnách. Takmer ihneď sa jej rozbúchalo srdce, no skôr ako stihla zmeniť svoju spiacu polohu opäť upadla do ťažkých hriemot. 

Nemohla by povedať, že sa jej spalo celkom zle, predsa len si zo svojho nechceného spoločníka urobila pohodlný vankúš, čo jej do značnej miery pomohlo, no i tak to nebolo útočisko vlastnej postele. Nehovoriac o neľahkom prebudení, kedy si cítila každý stavec chrbtice a v hlave sa jej rozliehal nepríjemný tlak, kvôli ktorému sa bála aj otvoriť oči. 

Nakoniec sa k tomu prinútila. Nemohla predsa dovoliť, aby ju Simon videl v takomto stave. Chytro si upravila rozstrapatené vlasy, dúfajúc, že sa jej podarí si ich prstami ruky aspoň trochu učesať a upraviť. Až potom sa začala rozhliadať okolo seba, keď si uvedomila, že Simon sa kamsi vyparil. Možno už viac nezvládal pohľad na ňu. To by jej možno i hralo do kariet. Mohla by nepozorovane odísť domov a žiť si konečne svojim vlastným životom. Už sa začínala stotožňovať s touto možnosťou, keď jej oči náhodou zablúdili k jazierku. 

Híí! 

Ticho zhíkla a okamžite odvrátila zrak. Ako mu to len mohlo napadnúť! Vypúlené oči klopila k zemi a nechápavo krútila hlavou. Prepána, veď vôbec nebola pripravená zočiť nahé telo Simona Whitea! Počiatočné zhrozenie, však ako mihnutím oka vystriedali rozpaky a následne číra zvedavosť. Nanešťastie toho nevidela veľa, čoho príčinou mohla byť i vzdialenosť a mierne neostré videnie. No široký svalnatý chrbát, ktorý jej utkvel v pamäti, jej nedá spať ešte dobre dlhú dobu. 

Cítila sa akoby ju niekto veľmi nemilosrdne, i keď možno v dobrom mienení, oblial ľadovou vodou. A to ešte nemala tušenie, aký veľký problém a objasnenie sa k nim blíži. Až pokým sprostredkovateľa toho problému nezačula z neveľkej diaľky kričať. 

„Ako ste sa opovážili, vy nehanebník jeden! Mysleli ste si, že si to nevšimnem?! Že vám to len tak poľahky prejde?” ozýval sa hrubý mužský hlas.