Na dne

Toto som nechcela:

"Môžeš prísť prosím po mňa, Zayn? B."

Napísala som mu sms-ku. Odpoveď ale neprišla.

Sedela som v prázdnom byte. Okolo mňa plno krabíc, v ktorých bol zbalený môj doterajší život.

Že by to bol nový začiatok konca?

Alebo je to len ďalšia etapa bolesti v mojom živote?

Vrátil sa kvôli mne. Celý svoj život nechal tam a vrátil sa, aby začal nový, so mnou.

Lenže ja už svoj život mám.

Všetky tieto myšlienky mi vŕtali v hlave. Neviem, ako dlho som takto sedela, ani ako dlho by som takto ešte sedela, keby ma nevyrušila prichádzajúca správa. Pozrela som na svietiaci displej na mobile. Ozdobným písmom tam stálo "láska". Rozklikla som ju a čítala.

"Príď von."                                                          

Nechápala som o čo mu ide. Inokedy nemal žiaden problém prísť hore. Čo si teraz dokazuje?

Po schodoch som zbehla dole. Na výťah sa mi nechcelo čakať.

Otvorila som dvere. Ovial ma vietor.

Rozhliadla som sa. Uvidela som ho sedieť v aute a tupo hľadieť pred seba.

Otvorila som dvere na strane spolujazdca a nahla sa dovnútra.

Namiesto privítania ma čakala otázka typu: "Kde si nechala toho škriatka?"

Nevedela som, či sa začať smiať nad titulom, ktorý dostal, alebo začať kričať či plakať.

Radšej som zvolila prostú odpoveď.

"Odišiel."

Márne by som čakala na ďalšie slová z jeho úst. Nastalo úplne ticho.

"Nie je  tu, vyhodila som ho! Spokojný?" Povedala som trošku hlasnejšie.

Trhane prikývol.

Naštvane som zabuchla dvere a šla späť do bytu.

Nevedela som či príde za mnou alebo odíde preč, no nezaujímala som sa o to.

I keď....

Priala som si, aby prišiel za mnou, objal ma, pobozkal do vlasov a povedal, že všetko bude také ako pred tým.

Moje prosby boli vyslyšané. Dvere sa potichu otvorili a za pár sekúnd znova potichu zavreli. Neunúvala som sa obzrieť a zistiť kto to je. Vedela som kto to je.

Tú chôdzu som rozpoznala i bez zraku.

Ležala som na posteli otočená chrbtom k nemu.

Z vankúša, ktorý som si skrkvala pod hlavu bola cítiť Chrissová vôňa zmiešaná s vôňou alkoholu. Občas mi ta vôňa chýbala. Vôňa z trička, ktoré som nosievala, keď som bývalá u Chrissa čoskoro vyprchala. Nahradila ju moja vôňa a vôňa aviváže.

Cítila som ruku, ktorá mi prešla po chrbte.

Neotočila som sa. Chcela som, no nechcela som ukázať to, ako sa cítim byť na dne.

"Mrzí ma to." Zamrmlal. V jeho hlase bola cítiť porazenosť, prehra, niečo, čo to celé podčiarklo a zdôraznilo bolesť, ktorú cítil po príchode Chrissa. "Mňa tiež."

Konečne som nabrala odvahu pozrieť sa mu do tváre.

"Lenže mňa viac. Vyčítam si včerajšok, to, že som sa neovládol, no predstava toho, že už by si viac nebola len moja. Zachoval som sa presne tak, ako by sa zachoval každý, kto svoju frajerku skutočne miluje."

"Tak mi ukáž jedného, ktorý by doriadil chalana tak, ako ty včera Chrissa. Neurotici sa nepočítajú." Významné som zdvihla prst.

"Jacub." Znela odpoveď.

"Jacub?" Zopakovala som a on prikývol.

"Pred tým, ako si začal s Natally, jedného typka pekne doriadil."

"Fajn, ďalej to počuť nechcem." Zastavila som ho.

"Proste na to zabudnime, zoberieme veci a ideme domov." Pohladil ma po líci.

Spokojná ako mačka na slnku som prikývla. Nechcela som to už viac riešiť.

"Tak poďme."

____________________________________________________________________

Posledný krát som pozrela na prázdny byt. Teda, aspoň dúfam že posledný.

Čaká ma nový začiatok, nová rodina, nový život.

Tým starým sa už zaoberať nechcem.

____________________________________________________________________

„Vitaj doma." Zoširoka sa na mňa usmial.

Zvláštne nazývať to tu domovom. No páči sa mi to.

____________________________________________________________________

"Prosím?" Zahuhlala som rozospatým hlasom do mobilu.

"Slečna Sparxsová?" Uisťoval sa hlas na druhej strane telefónu.

"Áno?"

"Mohli by ste sa čo najskôr dostaviť do nemocnice?"

____________________________________________________________________