Na dne

Náhľad do minulosti 3/3

Keď sa každé ráno budíte s pocitom, že sa bojíte toho, čo sa bude diať v nasledujúcich hodinách, slnečné ráno s úsmevom na tvári pre vás nebude existovať. Tak ako neexistovalo pre mňa. Či už boli Vianoce, alebo obyčajná sobota alebo iný deň v týždni, neustále som tŕpla, čo sa zasa zomelie.

Nemôžem však tvrdiť, že všetky dni boli len hrozné. Našli sa aj dni plné smiechu, radosti a rodinnej-nerodinnej pohody. Tá však nikdy netrvala dlhšie ako deň. Sklamanie z návratu tyrany bolo potom o to väčšie.

"Celé je to moja vina." zvykla som si vyčítať. No potom som sa rozhodla si to nepripúšťať. Všetko šlo mimo mňa.

Mala som svoju rodinu zloženú z priateľov, ktorý pri mne vždy stáli.

bola mojou osobnou poradkyňou, ak by sa to tak dalo nazvať, Stella zas bola článok, ktorý dopĺňal Lesiu a Chris, ten bol mojim všetkým. Časy sa ale menia a ja som sa už zmenila tiež. Teraz som dostala možnosť konečne sa postaviť na vlastné ako plnohodnotný človek a začať si plniť svoj sen. Len ako na to. Zrejme by som mala začať tým, že sa prestanem vracať do minulosti. Do toho, čo sa stalo. To je to, čo vás zaručene poštuchne tým správnym smerom. To, že nebudete hľadieť späť, ale budete hľadieť pred seba. Pretože keď nestrhnete volant opačným smerom, ako ste už išli, nikdy sa nedostanete na tú správnu, novú a lepšiu cestu.

Jednoducho, už sa nemienim vracať do minulosti. Súčasnosť je dôležitejšia ako to, čo sa už stalo.
_______________________________________
09:25 ráno

Ďalšie ráno. No toto je úplne iné. Nevnímam ho tak, ako tie rána pred tým. Vnímam ho ako nový začiatok. Ďalšia etapa môjho života.

Veselo som si vyskočila z postele a pozrela na hodiny na telefóne.

09:25.

Iné dni by som ešte spala hlbokým spánkom. Dnes ale nie. Je na čase nájsť si robotu a začať žiť. To, čo žijem teraz totiž nie je život. Je to len taká prechodná stanica.

Vysmiata ako také slniečko som sa rozbehla do kúpeľne, kde som vykonala rannú hygienu, na tvár si naniesla tenkú vrstvu make-upu, mihalnice prebehla čiernou 5D riasenkou, na líčka naniesla trochu z líceniek a vlasy zopla do konského chvostu. Otvorila som skriňu a naozaj riadne ju pretriedila. Všetky staré veci, ktoré som uznala za menej cenné som šmarila do jedného veľkého vreca, ktoré som sa rozhodla neskôr zaniesť do Červeného kríža. Niekomu sa predsa ešte môžu zísť. Následne som si do skrine naukladala všetky veci, ktoré mi včera podarovala Elizs. Po dlhom čase moja skriňa znova žiarila všetkými možnými farbami látok. No a do tretice som si zvolila čo najslušnejšie a najinteligentnejšie oblečenie, aké som dokázala nakombinovať - a že sa mi to aj celkom dobre podarilo. znova som pozrela na hodiny.

10:48.

To som sa až tak dlho chystala? No. Tak teraz aby som pre zmenu trielila čo najrýchlejšie do mesta.

Do kabelky som nahádzala mobil, peňaženku v ktorej som vlastne skoro nič nemala, slnečné okuliare a ešte pár nepodstatných vecí ako je lesk na pery, alebo deodorant a podobné hlúpostičky. Samozrejme som nezabudla na veľké vrece plné handier pre detský domov, ktoré som skôr, ako som nacupkala do mesta, zaniesla do Červeného kríža. Všetci sa tam na mňa milo a vďačne usmievali. Hneď potom som sa pešo vybrala do mesta. V trafike som si kúpila mestské noviny a prepracovala sa až do sekcie PONUKA PRÁCE.

Každú jednu ponuku som prebehla zrakom a pár z nich som si vybrala. Ako prvú som sa rozhodla navštíviť jeden pub, do ktorého hľadali barmanku.

"Dobrý." milo som sa usmiala na chalana za barom.

On na mňa pozrel, zrejme prekvapený zo slušného pozdravu. No, sama dobre viem, ako to v baroch chodí. Slušné správanie ide úplne bokom.

"Ehm." Zahniezdila som sa pod jeho upreným pohľadom. "Našla som vašu ponuku na prácu. Chcela by som sa o nej trochu informovať." Vysúkala som zo seba.

"To miesto je už obsadené." Mykol plecami. "Ale ak by sa niečo uvoľnilo, nechaj mi tvoje číslo a ja ti dám vedieť." Milo sa na mňa usmial zatiaľ čo leštil pohár, ktorý práve poumýval. Na súhlas som trochu sklamane prikývla a on mi do ruky strčil pero a papier, na ktorý som napísala svoje číslo a s poďakovaním odišla z podniku.

Takto som navštívila asi ešte dva podniky.

V kabelke mi zacinkal mobil. Oznamoval mi, že mi bola doručená správa. Vytiahla som ho teda a nevediac kto mi píše čumela na neznáme číslo.

Ahoj, posielam ti moju adresu a telefónne číslo, bolo by fajn, keby si sa ozvala, aby sme dohodli všetko potrebné. Zayn.

Číslo som si uložila do mobilu a adresu zasa do pamäte. Neskôr sa mu ozvem. A pod pojmom neskôr myslím až večer.

Prechádzala som ulicami mesta, zmierená so sklamaním z toho, že som dnes nič nevyriešila, keď mi do očí udrel jeden krikľavo žltý papier, na ktorom stálo veľkým ozdobným písmom HĽADÁME KAPELU. VIAC INF. PRI BARE.

Neváhala som ani chvíľu a okamžite som sa ako veľká voda vrútila do baru.

"Na dverách som videla, že hľadáte kapelu." Vybafla som na postaršieho barmana bez zbytočných okolkov.

"Hej, hľadáme. Máte záujem?"

Žeby bol zrovná príjemný, to povedať nemôžem. Ale predsa len, mohol mi ponúknuť job. Mne a aj chalanom.

"Nechajte nám tu názov vašej kapely a kontakt na niekoho z vašej skupiny a mi vás do dvoch dní kontaktujeme."

Znova som do ruky dostala papier a pero, ktorým som napísala telefónne číslo na mňa, no s názvom kapely som mala menší problém. Žiaden sme doteraz nemali. Chvíľu som zotrvala hrotom pera na jednom mieste.

No dobre, asi to nebola taká chvíľa, keď sa ma spýtal, či sa vyskytol nejaký problém.

"Nie, žiaden." Odvetila som a na papier napísala prvé, čo ma napadlo.

THE BLACK ANGELS.

S poďakovaním som odišla a zamierila rovno k Zaynovi. Mala som toľko šťastia, že z vchodu práve vychádzala staršia pani, ktorá ma ochotne pustila dovnútra. Keďže som nevedela, na kolkatom poschodí býva, šla som pešo po schodoch. Vďaka Bohu býval len na štvrtom poschodí a nie na 17-tom, keďže toto je výškový baràk.

Pri dverách som zazvonila. Čakala som, no nikto neotvoril. Asi som mu mala najprv zavolať.

Zazvonila som znova, no tentoraz som zvonček podržala dlhšie ako bolo nutné.

Za dverami sa ozval tichý šuchot nôh a o sekundu na to sa dvere otvorili.

"Becca?" Vypleštil oči. "Nečakal som ťa tak skoro." Povedal a pretrel si rozospaté oči. Na to som zasa oči vypleštila ja, keď som si uvedomila, že predo mnou stojí len v teplákoch, ktoré mu visia na bedrách a predo mnou sa v celej kráse rysujú jeho tehličky na bruchu.

"Ehm." Zakoktala som sa. Nemohla som sa prestať usmievať. Teraz som ale nevedela či z toho pohľadu na to sexi telo alebo z tej novej práce.

"Musím ti niečo povedať." Škľabila som sa.

"Tak teda poď ďalej." Kývol mi hlavou smerom dovnútra.